Pridávam sa do klubu, žiaľ. Takisto svoju matku nenávidím a dnes som si uvedomila, že sa jej dokonca bojím. Už som tu písala, ako ignorovala moje zneužívanie, hoci o ňom bezpochyby vedela; ako je proti terapii, ktorá mi doslova zachraňuje život. Podľa nej som len ja vždy tá zlá. Everything I've ever done - it's a sin (poznáte tú pieseň od Pet Shop Boys?)! Takmer nikdy som od nej nepočula pochvalu, nikdy útechu. Od 12 rokov trpím depresiami, hoci liečiť som sa začala až v 18. Nebola jedinou príčinou môjho viac než mizerného psychického stavu, ale VEĽMI významne sa na ňom podieľala a podieľa. Od 5 rokov viem, že som sama, že čo sa týka citovej podpory a podobných vecí, žiadnu matku nemám, hoci som ešte mnohokrát podľahla tejto ilúzii. Až na terapii sa mi otvorili oči...
Snáď každý môj pokus o samovraždu súvisel s ňou, skrátka som bola načisto zúfalá. Pure despair/desperation? Whatever. Verte či nie, bolo trpké, že pri prvom pokuse, ktorý mi takmer vyšiel, ma z kómy zachránila práve ona.
Pokiaľ ide o ten strach: moja matka je napoly blázon, myslím si. Neviem, niečo s ňou nie je v poriadku. Ja som hraničiar (a tiež za to vďačím jej, i keď možno len nepriamo), ale jej správanie sa niekedy s mojím - a že býva divné - nedá ani porovnať.
Dnes som sa ponáhľala k babke, bo odo mňa niečo chcela, ale denno-denne k nej a od nej nosievam veci ako otrok. Napr. knihy, keďže vedieme vydavateľstvo. Babka má blbý zvyk vyvolávať každý deň matke aj niekoľkokrát a min. hodinu s ňou prekecať. Mame to najskôr hrozne prekážalo, teraz to už prijala a dokonca tie rozhovory sama neúmerne predlžuje. Dnes opäť drístali (ako zvyčajne o veciach, ktoré preberali u x-krát predtým), a ja som netrpezlivo čakala, kým mi nachystá nejaké faktúry a podobné veci, ktoré som mala odniesť babke na vybavenie. Čakala som. A čakala. Napokon mi rupli nervy , a keď konečne zložila, nie práve uhladene som ju požiadala, nech mi to pobalí, a nech sa nevykecáva, sakra! Začala na mňa ziapať, že ako si dovoľujem hodnotiť, s kým a ako dlho sa rozpráva, že ak sa mi tu nepáči, mám vypadnúť, že je straašne zvedavá, čo budem robiť po škole, bo ona ma teda živiť nebude, ako nejakého parazita! Oh, môjho brata, ktorý ani nedorobil VŠ a každý deň vstáva o 12-tej, aby porobil pár faktúr a potom sa do noci hral pri PC, tu bez problémov trpí. A to ma ešte kedysi obvinila, že znásilnenia som si len vymyslela, aby som ho vyštvala. To bolelo. Kurva, to desne bolelo, ale predýchala som to.
Tak teda na mňa teraz ziapala, aká som krava blbá, nech vypadnem, nech skapem od hladu, ako nič nerobím, etc., etc. Staré známe veci, počúvam to každú chvíľu. Bola som v miernej mánii, tak som sa v duchu smiala a nedotýkalo sa ma to. Keď som, vďakabohu!, odišla, bola som v pohode, ale po návrate bola síce ako med, ale vo mne to hlodalo. Navečer som už nevydržala a rozplakala sa, načo ma vysmiala a vyhlásila, že si musím odtrpieť svoju bezočivosť. Vraj je nehorázne, ako som sa na ňu osopila!
Ten strach? Nemožno jej povedať jediné slovíčko kritiky. Ani najmenšie, a ani žartom. Vtedy nastane doslova peklo. Zabila by som ju, a to myslím úprimne: keď jej teda nemôžem povedať všetko to, čo by som jej rada, obrazne povedané, šplechla do ksichtu. Mnohokrát som uvažovala o vražde, ale ja som typ samovraha, nie vraha.
Vravela som si, že sa kvôli takej beštii opäť nedorežem, ale nevydržala som: zamkla som sa do kúpeľne a nastali vyslovene jatky. Tak som sa tuším ešte nikdy nedorezala. Samozrejme, okamžite musela ísť do kúpeľne, tak nech ju okamžite pustím, ale keď vyjde, nech si pokojne urežem aj ruky! Ignorovala som ju, napokon však zavolala brata, aby vypáčil zámok. Bleskovo som teda umyla celé zakrvavené umývadlo a vyšla. Naoko v pohode, ale vnútorne zlomená. Viem, že ju už nikdy nebudem mať ani trošku rada. Dva razy mi povedala, že ma má rada a everything will be okay. Prvý, keď som jej priznala, že chodím k psychiatričke a poslala ma do PL; druhý, keď som zdrhla z domu.
Falošné kecy, ktorým už nikdy viac nebudem veriť. Nie je to možné.
Ľudia, nenávidíte svoje matky, lebo vás nepustia na diskotéku? Ale no tak. Niektoré sú beštie, správne, sú to zrůdy. Koľkokrát som ľutovala, že som ako predčasne narodená prežila, že ma nenechala umrieť - toto je totiž peklo na zemi.
