Tichí ľudia/Samotári

Príspevok v téme: Tichí ľudia/Samotári
KoralínaK

Vždy som bola taká tichšia, hanblivá, radšej niekoho počúvam ako rozprávam a mám problém zapojiť sa do rozhovoru. Hlavne pri ľuďoch, ktorých nepoznám alebo ktorí mi veľmi nesedia. Neviem ani nič vybaviť, niekam zatelefonovať, opýtať sa...keď už fakt musím, tak to urobím, ale radšej to prenechávam iným. Aj v škole sa cítim dosť hlúpo, keď som stále ticho. S niektorými spolužiakmi si fakt nemám čo povedať, lebo oni kecajú len o diskotékach a alkohole. Mňa také veci nebavia, radšej si doma prečítam dobrú knihu alebo pozriem film. Vlastne som rada sama, nevadí mi to až tak veľmi, ale niekedy mi chýbajú ľudia, s ktorými by som sa mohla porozprávať aj o hlbších témach. V škole ma majú celkom radi, aj keď asi len preto, že sa s nikým nehádam, neohováram a každému pomôžem. Nie až tak extrémne tichá, normálne sa bavím so spolužiakmi, len sa pritom cítim nesvoja a nervózna. Keď som s niekým koho nepoznám tak je to ťažšie. Pokiaľ je to len jeden človek, tak v pohode, ale baviť sa s úplne neznámou skupinkou je moja nočná mora. Aj keď asi to závisí aj od tých ľudí.

Čo s tým? Veľa energie vynakladám na to, aby som nebola stále ticho, snažím sa zapájať do rozhovorov, prídem ku skupinke spolužiačok a počúvam ich, pôjdem aj na kofolu alebo na kávu. Len sa pri tom necítim dobre, lebo s tými ľuďmi si nemám čo povedať...

Možno trochu zamotané, ale neviem čo s tým. Nájde sa niekto podobný, kto je radšej sám ako v spoločnosti? Inak mám 19.

Magy

jajka001_ hehe, gay nie som, ale nie si prvá, ktorá mi povedala, že nie som normálny muž, možno aj pre moju prekonanú sociofóbiu neuvažujem ako normálny "samec". Na jednej strane je to dobre, na inej... no nič, o tom potom.

jajka001_

neviem, Magy, bola som v tom ze si vyspela rozumna zena okolo 26 -30, takze teraz si to musim v sebe trochu utriediť :)
mozes intimnu otazku, nie si gay? lebo to rozoberanie tych problemov bolo - aspon sa mi zdalo - z zenskeho sposobu chapania, empaticke

Magy

Ja si myslím, že tiež patrím do toho klubu, aj keď situácia v mojom prípade bola trošku iná a po terapii som relatívne spoločenský tvor... :o))

Mal som stavy, keď som utiekol z električky, lebo tam bolo na mňa priveľa ľudí... väčšie skupinky ľudí alebo celé masy bola pre mňa nočná mora... nehovoriac o situácii keď stojíte pred nimi a máte niečo rozprávať. Nemysliteľné. Asi preto som mal problémy v škole, odpovedať pri tabuli bol pre mňa vždy problém.

Po terapii sa to zmenilo, tá terapia spočívala aj v tom, že som to musel. Založil som tanečný súbor a ako vedúci a tréner - to sa nedá schovať sa do kúta. Musíte predcvičovať - stáť pred všetkými a hovoriť alebo ukazovať, viesť ich, učiť, dívať sa im do očí, motivovať. Tam niet priestor na komplexy, skončil by som ja aj súbor rýchlejšie, ako začal. Našťastie som to zvládol, aj keď prvé týždne to bolo peklo... Ale dá sa. Ten pocit - MUSÍM, SPOLIEHAJÚ SA NA MŇA, VERIA MI... To spravilo asi najviac. Keď vás nič nenúti, tak je to ťažké zmeniť.

V hĺbke som ostal stále tým introvertom, radšej vyhľadám spoločnosť knihy ako partie na pivo, ale keď treba, viem sa postaviť a rečniť aj pred celou sálou.