Chodím s dvoma partnermi naraz ako keby som žila dvojitý život

V máji 2010 som v Paríži spoznala svojho priateľa Petra. Je odo mňa starší o pol roka. Teraz budem mať 18. Začali sme spolu chodiť, bolo to úplne super, boli sme šťastní a nemali sme nejaké problémy. O rok neskôr, posledné leto, sa však veci začali meniť. Neviem či som sa zmenila aj ja ale Peťo sa správal zvláštne. Hovorila som si, že iba vyprcháva láska, ale mala som pocit, že ho zásadne zmenilo keď bol s kamošmi týždeň na chate. Nemali sme problémy okrem toho, že som s ním nechodila príliš na výlety alebo tak, lebo moja mamina ho nemala rada, po tom, čo ju a jej priateľov ignoroval v divadle. Tak som sa snažila mať to v pohode aj s ňou aj s ním, keďže ona na témy týkajúce sa jeho reagovala zásadne a chladne, niekedy som sa radšej nepýtala či vôbec môžem niekam ísť. Peťovi to občas vadilo ale povedal že počká kým to bude lepšie. To leto sa už za mnou proste neponáhľal. Mala som depresie, nejedla som, zvracala som(ale on nebol hlavnou príčinou proste mám také obdobia raz za čas to z ničoho nič príde). Prišiel september a ja som šla do Amsterdamu.Keď som sa vrátila Peťo už bol úplne na bode mrazu. Vysvetlil mi, že sa obáva tak vážneho vzťahu a že chce si ísť len tak kam chce kedy chce...čudovala som sa lebo ja som mu nikdy v ničom nebránila len on sedel doma. Nevadí. Ale do cesty prišiel Mišo. Je to môj spolužiak z triedy.Tiež o pol roka starší.Poznáme sa tri roky, boli sme skvelí kamoši. Veľmi nám sadli naše aury a všetko a cestou z Amsterdamu sme sa vrátili nejak k téme nás dvoch. On ma totiž chcel už od prvého ročníka. V druhom som ho odmietla kvôli Peťovi a iným okolnostiam.Ale teraz sa to už zastaviť nedalo. Proste sme na seba čakali a konečne sme dostali čo sme chceli. Začali sme spolu chodiť, už je tomu pol roka. Je to úžasné,milujeme sa, máme dôveru, rešpektujeme sa, ani jeden nie je vo vzťahu vyššie alebo nižšie. Ibaže ja som sa s Peťom ešte reálne nerozišla. Mali sme kvázy pauzu a mne sa to postupne vymklo spod kontroly. Došlo mi že to už je sakra pol roka. Pripadám si ako schizofrenik, Peťo je tu kde bývam a s Mišom som celé týždne v škole a na intráku. Začína to byť vážne, bola som už cez prázdniny u Miša, on bol tu a s maminou si skvele rozumejú. Ona si myslí, že s Peťom už nekomunikujem. Píšem si s ním, spím s ním, idem s ním na kávu. Viem, že je to aj v tom, že Peťo bol môj prvý intímny partner, on sa však začína zase správať ako vtedy a ja sa namotávam. V skutočnosti sa však za to nenávidím, lebo ideálny vzťah som našla s Mišom. Neviem či ide len o fyzickú stránku keďže Mišo so mnou zatiaľ nejak nedokáže spávať akoby sme boli protipóly. Žijem v dvoch vlastných realitách a klamem si z jednej do druhej. Mišo ma chápe, záleží mu len na tom aby som bola najšťastnejšia, ale nie som s ním vo vzťahu tak dlho aby som sa o tom presvedčila že to nie sú len dočasné slová pri vzplanutí. Peťa poznám vzťahovo dlhšie a on to tak nepovie ale napriek tomu stál pri mne v rôznych situáciách s ktorými som prišla a za ktoré sa na mňa aj veľmi hneval. Viem, že Mišo by ma neodsudzoval ako on. Peťo mi v septembri povedal tie veci aj kvôli svojmu egoizmu, lebo sa bál, že sa na mňa ešte viac namotá, niečo sa stane a on bude trpieť. Nemôžem žiť ďalej dvojitý život. Vyčerpáva ma to, je to otrasné, hnusí sa mi to a nedokážem si pomôcť. Napadlo mi, že to môže prameniť aj z toho, keď mala mamina 10 rokov priateľa, ktorý nepretržite viedol dvojitý život, čo viedlo síce dlho ale konečne k ich rozchodu. S Mišom sme umelecky založené slobodné bytosti, ktoré sa rešpektujú a reálne spolu vieme všetko riešiť, sme pred sebou prirodzení a vieme si spolu všetko predstaviť. Peťo je racionálny, máme odlišný typ humoru a jeho si viem viac predstaviť ako takého klasického muža. S Mišom sa dopĺňame. Ja neviem...ďakujem vopred za odpoveď. Musím so sebou niečo robiť. Už keď si to čítam asi je to už silné, keď sa anonymne radím so psychológom. Stále som sa tomu chcela vyhnúť...za pokus to však stojí...

Otázka

Chodím s dvoma partnermi naraz ako keby som žila dvojitý život

Odpoveď

Aj ja som mal zmiešané pocity, keď som si čítal vašu otázku. Pritom odpoveď sa priam ponúka. Viete, v živote si musíme často voliť medzi dvomi alternatívami. A nie je to jednoduché. Už Ruský prozaik A.L.Ančarov kedysi povedal , že človeku je ťažko rýchlo povedať áno alebo nie, pretože je to voľba. A už najmenšia voľba je pre človeka mikrotragédiou. Aj vy ste v súčasnosti pred voľbou. Voľba nie je jednoduchá, to už vieme, ale sú veci, ktoré nám ju uľahčujú. Vo vašom prípade to môže byť správanie Peťa a Miša – toto ste mi o ich správaní napísali - „Peťo sa posledné leto začal správať zvláštne“, „Peťo už bol úplne na bode mrazu“ . . . „ale do cesty mi prišiel Mišo“, „Veľmi nám sadli naše aury“, „je to úžasné, milujeme sa, máme dôveru, rešpektujeme sa...“ A ďalej – „Peťo mi v septembri povedal tie veci aj kvôli svojmu egoizmu...“ Čítali ste pozorne čo ste napísali, a čo som vám odcitoval? Zdá sa, že by ste sa mali rozhodnúť – čím skôr, pretože píšete ďalej o sebe: „Pripadám si ako schizofrenik...“, „V skutočnosti sa však za to nenávidím, lebo ideálny vzťah som našla s Mišom...“, „ Nemôžem žiť ďalej dvojitý život. Vyčerpáva ma to, je to otrasné, hnusí sa mi to a nedokážem si pomôcť.“ Čo by ste potrebovali vedieť, mať, urobiť, aby ste si dokázali pomôcť? Predstavte si seba na mieste niekoho, kto od vás pýta radu. Čo by ste poradili? Čo je to, čo chcete, na čom chcete budovať vzťah? Chcete dobrý vzťah – s Mišom ste si sadli, „sadli“ vám vaše „aury“, len: „Mišo so mnou zatiaľ nejak nedokáže spávať“... Alebo chcete mať vzťah založený na sexuálnom porozumení? S Peťom ste si v tomto očividne rozumeli lepšie! Ak si odpoviete aj na tieto otázky, rozhodovanie bude omnoho jednoduchšie. Na dvoch stoličkách sa totiž sedieť nedá (alebo dá – možno ale len dočasu!?). To rozhodnutie budete musieť urobiť aj tak len vy sama. Želám vám šťastnú voľbu.