Dobrý!
Mám 16 rokov a ja som sem uź raz písal ohladom mojich problémov ale netušil som že to naberie až také "obrátky". Viem, že tu tém o depresii je viac než dosť ale nedalo mi to nenapísať :/
Uvediem Vás trošku do situácie tak v skratke:
Od kedy som chodil do škôlky som bol šikanovaný a vysmievaný denno-denne. V škôlke som mal presne jedného kamaráta. Na základnej bohužial tak isto. Šikanovaný, vysmievaný... Tam som mal možno 4-5 kamarátov. To znamená že som bol stále ticho a s nikim som sa nerozprával [až na výnimky]. Nebral som to vtedy za nejakú "chybu". Keď prišiel 9. ročník som si našiel konečne v triede partiu a bol som štastný že ju mám.
Teraz prišiel čas skoro koncu prvej triedy strednej školy.
Teraz mám ako som spomínal už 16 rokov a mám veľké depresie. Vždy keď do mňa niekto úmyselne vrazí alebo sa mi začnú vysmievať (bez haluze) tak sa mi vracajú tzv. "obrazy" alebo zlé spomienky na minulosť ako ma všetci šikanovali a vysmievali sa mi. Privoláva mi to spomienky a s nimi aj veľkú depresiu :( Vždy keď ma to chytí a sme s kamošmi vonku tak sa vzdialim od partie na niekoľko metrov a pomalým krokom so smutným pohľadom si vykračujem a rozmýšľam. Ak sa mám priznať tak aj často doma plačem. Rozmýšľam nad tým, či mám ešte chodiť s partiou von, či ma niekto iba nevyužíva a či sa mi vôbec oplatí mať kamarátov. To by nebolo také zlé keby nemám silné a dotieravé myšlienky na samovraždu. Ja viem, že by som to nedokázal ale mám pocit že každým dňom mi stúpa "odvaha" to spraviť. A čo mi ešte naberá na depresii je to, ako vypadám. Ak mám za seba povedať, som tučný, 90-kilový chalan za ktorým sa žiadna baba neobzre pretože som tichý, podľa podaktorých nudný a nezaujimavý a škaredý. Vždy keď sa pozriem na kamaráta a poviem si "Keby som bol taký chudý ako on" tak mi to strašne bere náladu.
Ja už neviem čo dalej. Na jednej strane chcem skúsiť čo mi život pripravý ďalej a na druhej to chcem ukončiť pretože ja už nevládzem.
Pekné "smajlíky", úsmevy a smiech to všetko je len opak toho čo sa vo mňe fakt deje :(
Už ani sústrediť sa nedokážem lebo som si všimol že v poslednom čase ako mám tie depky mi strašne pomali "zapaluje". Už ani svoje hobby sa mi nechce robiť. Na žiadnu robotu sa nezmôžem a ak už sa zmôžem tak s veľkým premáhaním a ešte na čo sa zmôžem je veľmi ťažké pretvarovanie sa pred rodičmi a rodinou že sa nič nedeje a nič mi nie je len preto aby ma neposlali k psychlogičke pretože neviem ani prečo, ale im neverím a nejaké antidepresíva do seba "pchať" nechcem. :(
V podstate ani neviem čo chcem od Vás ale potreboval som sa vyrozprávať a tak no....
Čo mi poradíte? Čo mám robiť? ://
