Život s BAP partnerom

Tomu sa vravi....zo zivota....

PumPum....co vsak robit v opacnom pripade, ak chory uz nechce dalej trapit dlhorocnu partnerku....vidi ako ju to pomaly taha dole....xy krat ju uz chcel opustit, aby jej nezobral posledne roky mladosti a dal sancu na lepsi zivot...ale ona nie a nie odist a s placom zakazdym prosi o zotrvanie? On chory, trosku na inu diagnozu ako BAP, avsak symptomi podobne v depresivnej faze..ona zdrava plna zivota a planov...

Je to peklo nicit zivot nie iba sebe, ale aj tomu druhemu.....a nevediet s tym nic spravit.... ani tak ani tak.

Jedulka, vďaka, ale ako som písala - už je to pasé, rozišli sme sa pred vyše rokom. Stále som s ním v občasnom kontakte práve skrz to, že viem, že neohlúpol a ako človek má pre mňa stále nejakú hodnotu, avšak ako partner zlyhal na celej čiare. Poviem Ti úprimne, dosť dlho mi trvalo kým som si uvedomila, že s jeho diagnózou a životom nespravím nič pozitívne pokiaľ on sám nebude chcieť a nezapojí sa. Možno je to sebecké, ale to je ťažko povedať - môžem samu seba nazvať sebcom v porovnaní s niekým tak sebastredným, s človekom, ktorému nezáleží na sebe a ani na mne?

Pum Pum, lékaři tvrdí, že rozdělují psych.nemocné do dvou typů.Neurotici a psychotici. Ti první trápí především sami sebe ti druzí všechny okolo.Jedno je ale zapotřebí si ujasnit.Ať je to jak je, neztrácí inteligenci, je to zvláštní ale je tomu tak.Takže když se neovládá, je si toho vědom ale je mu to fuk.Když je to jemu jedno, tak proč by si se snažila?Vím o čem mluvím, a bohužel se tahle nemoc velmi často dědí.Když nevíš jak dál, prostě odejdi na 14 dni, odpočineš si a uděláš si v hlavě jasno.Těch 14 dni je lékařsky odměřeno, mělo by to stačit.Ale žádný telefonát, žádný styk nic.Skus to a sama uvidíš kam dal směřovat.

Dobrý deň,
rozhodla som sa ohlásiť s niekoľkoročným odstupom a podeliť sa o skúsenosti, strasti a uhol pohľadu.
Môj Milý je aktuálne opäť hospitalizovaný. Opäť manická psychóza. Ale čo by to bol za rok keby si nešiel aspoň na pár týždňov "oddýchnuť" do cvokárne? Nekompletný rok, všakže.
V skratke - každý rok, vždy na jar hospitalizácia, zbytok roka apatia/letargické stavy. Lieky berie vždy len nejakú dobu, potom keď má pocit, že je ok, tak vynecháva. Doteraz bol aspoň v tomto relatívne zodpovedný, v poslednej dobe však začal dosť piť, doslova sa opíjať lebo mu to robí dobre a uvoľňuje ho to (citujem); a keďže si nechce úplne zničiť pečeň, zámerne vynecháva lieky aby ich nekombinoval s alkoholom. Trochu zvrátená logika, ale nech, jeho výber.
Pravda je taká, že ja toho človeka dosť ľutujem, lebo stále verím, že mu táto choroba nezobrala chrbtovú kosť a je iba do určitej miery bezmocný, na druhej strane sú moje pocity zrejme dosť ambivalentné nakoľko ním zároveň aj pohŕdam. Pohŕdam za to, že vie aký je jeho problém a vie aj to, že s dostatočnou sebadisciplínou, psychohygienou a vôľou by nemusel tráviť mladosť v plesnivom blázinci. Je však evidentné, že nebojuje, nesnaží sa a to preto, že mu to tak vyhovuje. Je mi ľúto nazývať ho slabochom či lenivcom, predsa len mi neprináleží súdiť niekoho komu nevidím do hlavy... Každopádne, nakoľko mi bol ten človek dosť blízky, môžem si dovoliť vyhlásiť, že opustiť ho bolo to najlepšie čo som mohla urobiť. Či preňho, to neviem, ja som si však doslova zachránila vlastný život. Do veľkej miery ma tých pár spoločných rokov poznačilo a nejsom z toho úplne vonku aj keď už spolu vyše roka nie sme, ale ešte mám tých rokov našťastie pred sebou toľko, že je nejaká šanca, že túto kapitolu uzavriem.
Záverom - veľa mi to dalo a oveľa oveľa viac vzalo.

Mamkovský syndróm, alebo aj syndróm Matky Terezy, oba názvy sú familiárne, v mojom prípade znamená bezhraničnú a nezištnú ochotu pomáhať. Problém je v tom, že kedykoľvek, komukoľvek a nikdy neviem povedať nie. Nuž, ale to je moja vlastná chyba a o tej som hovoriť nechcela. Nemyslím, že by to v našom vzťahu fungovalo v štýle matka-syn (fuj, prepáčte), len jednoducho mám pocit, že Priateľ sa občas za svoju chorobu skrýva. Ako keby stratil odvahu prijímať výzvy bežného života. A záujem. O všetko, všetky niekdajšie záľuby, mňa, svoju chorobu a tak. Ale musím s radosťou povedať, že odkedy som sem písala prvýkrát, všetko sa podstatne zlepšilo. Zrejme je to podmienené dvojitou dávkou antidepresív, ale nech, bár by to bolo ešte lepšie. :)

pum pum, neviem presne, co je mamkovky syndrom. Ak sa tvoj priatel zasuva do polohy slabsieho (dietata), tym teba vysuva do polohy silnejsieho (rodica). Taketo nastavenie je v partnerskom zvazku nepatricne, nadmerne to vycerpava "rodica" a nechava priestor tomu druhemu pre akesi az parazitovanie (sori za vyraz). Nenechaj sa preberat zodpovednost za stastie svojho priatela. Kazdy musi najst mier v sebe.
Suhlasim s pqrv. Zivot tvojho priatela uz poznaceny je (zavisi aj na nom, do akej miery). Ty mas stale moznost volby a rozhodujes aj za ev. deti. Nie je to krutost. Krutost od teba by bola nechat uplynut 10 rokov a odist od neho, mozno aj s detmi, ked bude starsi a menej prisposobivy. "Krutost" od neho by bola urobit ti 3 deti a nechat ta samu.
Drzim vam palce, aby mu vydrzala dobra kompenzacia choroby co najdlhsie.

Líštička máš pravdu, vnútorne ma to dosť hnevá, že mám takýto mamkovský syndróm. No chcem byť s ním, tak si staviam pomyselné plótky aby som sa mala čoho chytiť keď bude treba, aby ma niečo neprekvapilo, aby som to mala aspoň teoreticky pod palcom. Mimochodom, len v rámci apdejtu, Priateľovi sa polepšilo a ja mám pocit, že sme tam kde pred chorobou; tak si zaželám - nech to čo najdlhšie vydrží. :)

Pum Pum: prečo by to aj robil, keď vidí, že to urobíš ty za neho?

Uvedomujem si, že BAP je beh na dlhé trate, ne len sezónna záležitosť, s tým som sa teoreticky vyrovnala. V praxi to je tak, že sa vystriedala mánia s depresiou a teraz snáď mierime k balansu medzi týmito dvoma pólmi. Prechodnými som mala na mysli jednotlivé epizódy. Ae ako vravím, lieči sa a lieči sa dobrovoľne. O deťoch zatiaľ nerozmýšľam, teda úprimne - ani som ich nikdy nechcela mať, nie z nejakého egocentrizmu či sebectva, prosto som nikdy nejako výrazne nerozmýšľala o sebe ako o budúcej mamine a teraz mám na to dokonca aj dôvod, nie že by som to celkom zavrhovala. Ivanka mám 22, Milý tak isto, takže čo sa týka nášho vzťahu, jeho smerovanie i prípadný koniec je otvorený. Ja osobne mám pocit, že priebeh jeho choroby je zatiaľ dosť mierny. Uvedomujem si, že diagnózy tohto typu sú charakterizované dosť fixne, ale myslím si, že priebeh je u každého dosť individuálny, silou, pravidelnosťou a pod. Uvidíme čo s týmto mladým človekom bude. Jedna vec čo ma hnevá, že tento môj Mladý nejaví o to záujem. Teda, nie, že by sa tváril, že všetko je o.ka a chorobu ignoroval, to nie. Len okrem návštevy psychiatričky raz do mesiaca a brania liekov sa nemá záujem nejako aktívnejšie tomu venovať. Nevyhľadáva literatúru, webové zdroje, svojpomocné skupiny, nemá záujem sa v tomto smere nijako edukovať. :/

Pup Pum, Bap bohuzial nie je prechodna zalezitost, ale celozivotna diagnoza, hoci intervaly medzi fazami mozu byt rozne dlhe, niekto cykluje stale a niekto ma fazu raz za niekolko rokov. podstatne je, aby sa dotycny liecil. Ak nechce, pojde to od deviatich k piatim. Trpka skusenost v blizkom okoli. Ak je viac depresivny, je to pre partnera vyhoda, ak prevladaju manie, trpi tym hlavne partner. V kazdom pripade asi vyckaj na dalsi priebeh a ochotu sa drzat liekmi v relativnom normale. Ak mal tvoj priatel maniu len tri dni, kym si ho dostala k lekarovi, potom ani jeden z vas este poriadnu maniu nepozna a nevie, ako sa jej branit. V kazdom pripade drzim palce. Nechcem byt bezcitna k tvojmu priatelovi, aj ked to mozno tak vyznieva, ale radsej zniceny jeden zivot ako zivot celej rodiny nedajboze s detmi.