Ako prezit rozchod?

rruby, no ale tu robia ľudia chybu, že ak pozitívne myslia, tak to musia tak aj cítiť, neviem to presne popísať. ale ďalšia chyba je, že ak sa nám hneď nedarí, tak začneme byť sklamaní a myslieť zase zle a negatívne.. a nevieme počkať..
Podľa mňa ak človek cíti, že to fakt nemá už s daným partnerom budúcnosť, že je vidieť, aký je ľahostajný a pod. tak to treba ukončiť a netrápiť sa.
Mne je tiež ľúto sestry, že už si myslíme všetci, akého super muža stretla, ale nakoniec je to ďalší obyčajný chlap, ktorý sa z ničoho nič začne vyhovárať a zmení sa na úplného debila.

lulu22: este nieco, mam rovnaky osud ako tvoja sestra a o to je to horsie, ze ked si clovek s niekym planuje buducnost, da do vztahu vsetko a ten druhy si to nevie vazit a vie len brat a nic davat. A ked sa vyskytne problem, nic neriesi, nakoniec som najhorsia ja a najlahsie je riesit problemy rozchodom alebo ignoraciou....

lulu22: dakujem za radu, stale sa snazim mysliet pozitivne ale cim pozitivnejsie myslim, tym viac som sklamana, lebo to neprinasa ziadne ovocie ale iba sklamanie. Ale je pravda, ze usmev a pozitivne myslenie je zaklad uspechu takmer v kazdej oblasti.

rruby, veď to, ja si ešte hovorím, že "som mladá", ale i keď tento rok budem mať 25rokov, tak mám pocit, že normálni chlapi, čo chcú vážny vzťah a deti, tak takých je veľmi máličko.
viem sa vžiť do tvojej situácie tikotu biologických hodín. mám sestru, ktorá má 31 a nemala v posledných rokoch moc šťastie a pritom teraz ju tiež poslal priateľ kade-tade, už spolu žili a obdivujem ju, lebo už sa rozprávali o deťoch a mala som z neho pocit, že už by aj na nejakom pracovali, lenže asi mu "ruplo v bedni" a zmenil sa tak, že akoby segru už ani nepoznal.
a mám ešte 32ročnú kamošku, ktorú asi pred 3mi rokmi opustil priateľ po 10tich rokoch a zanevrela na mužov a nerieši ani deti..
osud je nevyspytateľný a bohvie, ako na tom budeme o rok.. hlavne mysli pozitívne :)

Hmmm, tak mne sa stalo to iste, co tu vsetky opisujete. Pre stratu lasky som si vytrpela uz az az, teraz ked mam 30 a bilogicke hodiny mi neuprosne tykaju, tak som si myslela, ze konecne som stretla toho praveho....ale vsetko sa zda byt idealne len na zaciatku vztahu a pokial som drzala hubu a krok. Ked zacne clovek od vztahu aj nieco vyzadovat, ze uz nevladze len davat, tak ma hned zacal brat partner ako furiu, ktora stale place a stale mu nieco vycita. Len to je vsetko o komunikacii a vysloveni svojich pocitov, no zjavne to nepochopil...po roku a pol som zistila, ze ma pdvadza, co bola neskutocne ponizujuca rana. Viem ze ma cakaju najtazsie mesiace mojho zivota, vela slz, stratenych kil, strhanej tvare, samovrazednych myslienok...Ale, tak ako preboleli vsetky bolesti z rozchodov, preboli aj tento.
Baby, tym, ktorym este nebiju biologicke hodiny, nemate sa coho bat, kazde utrpenie preboli, aj ked si myslite, ze nie, tak urcite ano, pride niekto lepsi s ktorym budete stastne. Lenze co my, 30tnicky, kde stretnem v mojom veku spravneho a este nezadane muza?Nikde....a to je to, coho sa bojim najvia, nie toho, ze sa casom z rochodu nespamatam ale ze ostanem na veky sama :-(

rozišla som sa sním podviedol ma premna nočna mora citim ssa strašne cele dni pozeram na mobil a čakam e príde a ospravedlní sa ale tak aby som vedela ze mu natom zalezii nestaci povedat prepač čo mi nato povedal . potrebujem viac sklamal moju doveru a neviem čo mam robit kamarati mi nepomahaju pri nich aj tak myslím nanho... on vobec nepocituje vinu :( po dvoch rokoch ..

Maoam ved prave to ..ze ma to zabíja,lebo proste mam hrozne stresy,nervy ..a nezvladam sa ucit ..proste nejde mi to,nepamatam si ,co som sa ucila vcera,nic neviem si taka pridem :(:( a caka ma neskutocne tazky pol rok ..este aj prijimacky na VS ( na tie sa tiez musim ucit),ja neviem,netusim,ako to len zvaldnem,mam zase psychicke problemy,z tohto vsektheo :( mavam obrovske depresie z tohto ...bojím sa ..:(:(ze to nezvladnem..zaberak na psychiku jak neviem co

natusa42, uz len fakt zmaturovat a ist na VS, natusa, ako sa vobec zvladas ucit na matury v tychto stresoch, vazne teraz...

Maoam ..musela SOM...lebo som už nemohla proste dalej -je tomu pár týždnov ..neviem ani presne koľko ..ale trpím ako blázon :(:( ked mám byť úprimná ...je to príšerné,neviem,čo mám robiť ...či sa o zem hodiť,alebo čo ..mám taký pocit,že sa mi zrútil celý život (ale vlastne to už dávno) ,od leta si myslím,že môj život nemá absolútne žiadny zmysel...a veru ani nemá,už som naozaj stratila všetko,čo som mohla ...a mala ...je to nanič všetko ...celý život ...mám obrovské depresie ..on ma stále nahána,nedá mi dýchať...úplne ma dusí ...neviem,čo mám robiť,vyčkáva ma všade,kde chodím,bojím sa vyjsť na ulicu ...aby som ho nestretla ...neviem,čo robiť..som v kríze

natusa42: tak predsa si to dokazala? gratulujem! neverila som v to...

Martuska: urobila si z toho to najlepsie, co sa dalo, vyborne, si silna zena a presne tak, nech ho teraz aj porazi! :-DDDD