problemy s otcom

123:počúvaj,veď ty si v prvom rade uvedom,že nejdeš robiť nič zlé.Jednoducho si dospela a chceš vyletieť z hniezda ako každý normálny človek.Nemáš 15,ani neutekáš.Akurát už dozrel čas a ty si pripravená.Nemusíš odchádzať v zlom,alebo s hádkami.Podľa mňa si niečo nájdi na bývanie a s úsmevom potom doma oznám,že sa vtedy a vtedy sťahuješ,lebo sa chceš osamostatniť.Nerob žiadne hysáky a keď bude otec chcieť dôvod a vypytovať sa prečo,jednoducho povedz,lebo som dospelá a jedného dňa to muselo prísť,nebudem sa večne priživovať.Otec nesmie mať žiadnu zámienku,aby si myslel že utekáš. Ja ti strašne držím palce a možno si aj myslíš ,že ešte nie si pripravená,ale na to sa pripraviť nedá,jednoducho si to musíš raz odžiť a dokázať si ,že sa o seba vieš postarať.Doma povieš iba,že keď budú hocičo potrebovať,si na telefóne.Ale budeš sama sebou,a budeš dospelá,samostatná a slobodná...

Drzim ti palceky

tak som sa rozhodla, ze sa odstahujem, len co to bude mozne. no aj tak mam z toho strach a dost blby pocit..nechat ich samych dvoch..

..A ešte čosi...neprehovorila so mnou asi rok, otec asi dva...ale nakoniec on za mnou prišla sama a ja neskôr, keď prišiel ten správny čas za otcom...on plakal a tvrdil,že som mu strašne chýbala,ale je hrdý,že som neskončila niekde pod mostom...mrzelo ho, že nebol na mojich promóciách a nevidel dlho vnuka,ale počúval vraj od ľudí,ako sa mi darí,ako dobre vyzerám a čo som dokázala....sto krát som mu písala list ,ale hrdosť mi nedovolila poslať ho...Teraz ma berú ako dospelú,dozretú bytosť,hocikedy mi brnknú,či im môžem s niečím pomôcť a ja som rada,že mám konečne svoju pozíciu rovnocenného dospeláka ,ktorú by ma ale nikdy nenechali prevziať,keby som s nimi ostala bývať...

odíď to je jediná možná rada.Osamostatni sa,pracuj len na seba a budeš voľná.Toto isté mi robila moja matka, a tým,že som odišla sa to vyriešilo.Ešte niekedy mala snahu v tom pokračovať,keď som ju prišla navštíviť hneď automaticky začala používať slová-musíš, nemôžeš a tak...ale vždy som sa zodvihla a povedala jej -ži si svoj život a do môjho sa nemiešaj a jednoducho si nemohla pomôcť.Videla som na nej ,že je hotová z toho ako jednoducho som sa od nej oslobodila,lebo nikdy v to neverila, že niečo také urobím.Bolo mi neskutočne dobre,aj keď som vhupla do ťažkého kapitalistického sveta,ten pocit slobody mi dodal nehorázne veľa sebavedomia a pocitu zodpovednosti za seba samú.Mala som vtedy len 18.Sama som si dokončila VŠ,bez jej pomoci som vychovala syna bez chlapa a teraz mám 30,perfektného manžela a ďalšieho synčeka a som šťastná za to,že som to vtedy urobila.Ktovie dokedy by mi riadila život,no vlastne to viem celkom presne-určite dodnes...pa pa Chce to len odvahu urobiť ten skok do neznáma a nebáť sa ťažkostí,ktoré určite prídu,ale popasovať sa so životom.

tak to sa musis ty rozhodnut co je pre teba lepsie. Aj ja napriek tomu co mi mama urobila, ju nesmierne lubim a tiez by som nevydrzala aby sa so mnou nebavila.

presne, presne...som mu vdacna za toto, za to, co zo mna je. lenze stale s nim takto bojujem...myslim, ze keby som sa odstahovala, uz nikdy by so mnou neprehovoril, natolko ho poznam. a velmi by ma to mrzelo.

jaj a aby som nezabudla, tak len vdaka nej sa zo mna nestala k...a. Keby mi dovolila chodit von v puberte, tak by som bola teraz fetacka, bez skoly s tromi detmi v decaku.

a to mu budes do smrti vyvarat?Coskoro sa osamostatnis a co bude potom s nim?
Ja viem, musi to byt tazke. Mne riadi moj zivot moja mama. Kym som nemala priatela, tak som nikam nemohla chodit. Potom co som sa dala dokopy s priatelom, tak chodim sa bavit s nim obcas. Ale v podstate uz potom ani tak moc netuzim. A mama teraz vytiahla, ze odkedy mam priatela, tak nikam nechodim. Ale to su rodicia. Tvoj ocko sa spraval tak aj k mamine?Nemyslim, ze sa to zlepsi, asi fakt az ked odides z domu. Mysli aj na seba, nie na inych. Mozes sa takto znicit

s tym intrakom som to nevedela...ale asi by som tam nesla. je tu vela inych problemov..jednoducho, nemozem ich dvoch-otca a maleho brata nechat samych..musi im niekto navarit,oprat, otec uz nie je najmladsi a ma vela prace aj bez toho. vadi mi na nom len toto jedno, ze sa sprava tak despoticky a hnusne. ked odidem raz tyzdenne na par hodin a priatelom, uz ma kopu reci, ze sa flakam ako k..., ze necham kvoli tomu skolu,ze som nezodpovedna a tak..a potom to riesi aj pred celou rodinou, vyplakava pred mojimi tetami, ktore ma potom ohovaraju kade chodia a v konecnom dosledku som ja ta najhorsia. ja neviem, ako mu mam vysvetlit, ze to proste nie je tak, ako si to on mysli a ze aj ja raz za cas potrebujem vypnut. a s priatelom by to asi neslo, kedze on studuje 200 km odo mna.