Ako sa dostať z marazmu?

Pomohla mi zmena pohľadu na seba a na svoje okolie. Sama od seba by som to nedokázala, ale našťastie som natrafila na dobrú knihu z oblasti psychológie, ktorá mi otvorila oči. Aj ja som sa kedysi hnevala na svoju povahu, aj som v duchu na seba nadávala - teraz to už nerobím. Moja povaha už nie je mojím nepriateľom. Vtedy som si myslela, že jednoducho ako introvert som taká a nikdy sa nebudem cítiť v spoločnosti iných dobre, že sa s tým nedá nič robiť. Dosť neskoro som s prekvapením zistila, že aj ja som spoločenský tvor - aj keď som introvert. Introvertom som zostala - to sa asi nedá zmeniť, a v spoločnosti cudzích sa stále neviem správať celkom uvoľnene, ale také tie posedenia a iné spoločné akcie už vnímam trochu inak a nie som v takom strese.

Takže to nie je sprostá povaha. Šance boli, ale určite ešte aj budú. Ja som tiež toho premrhala a teraz mi je to ľúto (napríklad možnosť ísť v rámci školy na rok do zahraničia - to bolo vtedy kvôli mojej povahe a strachu nemožné - ) a kvôli povahe som sa vyhýbala určitým aktivitám, ktoré by boli pre mňa prínosom. Už ako dieťa som sa v predstavách videla ako členka nejakého tímu, najlepšie v zahraničí, ako rovnocenne komunikujem s kolegami. Komunikácia, rovnocenne, v zahraničí - bol to len sen a nakoniec som ho vzdala. Dokiaľ som trvala na tom, že sa ten sen musí naplniť, opakovane som bola konfrontovaná so svojou vlastnou neschopnosťou. Keď som všetko vzdala, nastal obrat.

Čo mi teda tá kniha povedala, že robím zle?

Čo je na tom zlé? To, že som kvôli svojej sprostej povahe premrhal mnoho šancí. Hlavne, čo sa týka báb, a čo je horšie zamestnania. Pri veľa typoch práce potrebujú práve extrovertných ľudí. A ja fakt neviem kam by som sa so svojou povahou hodil. Môžem vedieť napr účtovníctvo odpredu odzadu, ale keď na pohovore sa prejaví zas moja povaha a malé sebavedomie, tak som out.

A hej veľmi rád by som vedel, čo ti pomohlo.

AHoj Bella, co Ti teda pomohlo?

Marecek24, pri tom všetkom, aký píšeš že si, Ťa obdivujem - za to, že si dokázal odísť do cudziny - ja by som to ako introvert v Tvojom veku nedokázala, nenašla by som odvahu. Mala som dosť problémov sama so sebou medzi ľuďmi, s ktorými som zdieľala rovnaký jazyk, odísť do zahraničia - to bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné. Osamelá som bola i tu, tam vonku by to bolo ešte depresívnejšie.

Mnohé pocity, ktoré si vo svojich dvoch príspevkoch napísal, sú mi dobre známe. To prežívanie, či skôr živorenie, pocit menejcennosti a hanby za seba (červenanie a sociálna fóbia), osamelosť, nesplniteľná túžba po niečom, čo sa zdalo pre mňa nedosiahnuteľné, sklamanie a pocit, že už ma nič v živote nečaká, že musím len dožiť.

Mýlila som sa a veľmi. Vtedy som však nemohla uveriť niečomu inému, pretože realita bola príliš presvedčivá. Ale predsa to bolo tak. A stačilo naoko tak málo - zmeniť pohľad na seba samého. Zrazu bol svet krajší, jasnejší, optimistickejší...

Čo je zlé na tom, ak je niekto introvert, tichý či hanblivý? Kde je napísané, že človek musí byť extrovert, vedieť sa presadiť za každú cenu či byť sebavedomý? Obe povahy majú svoje klady, obe majú aj svoje zápory. Obe však majú niečo spoločné, a to je niečo, čo je vlastné každému človeku bez ohľadu na povahu - potrebujú teplo ľudského vzťahu, aspoň jedného. Potrebujú cítiť, že ich niekto má rád, že niekomu na nich záleží, že môžu byť pre niekoho užitoční. Bez toho človek chradne tak, ako som chradla ja a ako teraz chradneš aj Ty a aj Lauroo.

Marecek, má zmysel toto riešiť, lebo si to ešte úplne nevzdal. A pokiaľ to nevzdáš, stále sa dá aj s tou najhoršou situáciou niečo robiť. Nemusíš sa vzdávať svojich snov, nech by boli akokoľvek pre Teba v tejto chvíli nesplniteľné. Na začiatok možno postačí, ak si trúfneš tomu veriť. Zmena v mojom živote nastala v neskoršom veku, než máš teraz Ty - takže ešte máš čas :) Ale nie, nie, škoda každého jedného dňa premrhaného v tomto stave. Chceš to zmeniť? Možno by som vedela poradiť to, čo pomohlo mne ...

Aj ja som mal veľa plánov a cieľov. O veľa som prišiel, niektoré som dosiahol, ale boli mi na nič. Nemali zmysel, keďže teraz robím otroka v zahraničí...
..Istý čas som sa nenávidel za to, aký som. Cítil som sa akoby menejcenný, keď mi ľudia stále hovorili, ty si taký introvert, taký iný, taký tichý..
..To sa nedá neriešiť, nežijem len prežívam zo dňa na deň, chodím jak bez duše, niekedy sa mi ani nechce s nikým rozprávať, niekedy sa cítim v spoločnosti ľudí osamelejšie, ako keď som sám zavretý na izbe. Niekedy sa cítim ako neviditeľný, teda, keď nerátam, keď má niekto so mnou problém, posmešky a tak...

Cau, ja som na tom podobne a to som od Teba este aj mladsi. Len u mna sa ten "dochodcovsky vek" prejavuje aj fyzicky, nie len psychicky.. K cvokarovi nemas preco ist, ja by som nesiel, aj keby som mi neviem co bolo, lebo psychiatrom neverim. Nikto nedokaze diagnostikovat ludsku dusu, co je nieco nehmotne, zatial co hmota sa diagnostikovat da. A urcite netuzim byt pokusnym kralikom domnienok nejakeho psychiatra, ktory Ti pomoze len tak,ze Ta napchá nejakými zbytocnymi liekmi...Ja osobne si myslim, ze je to sposobene stratou motivacie, teda aspon u mna. Mal som vela planov, aj som sa ich pokusal realizovat, ale casom som zistil,ze to nema vyznam...A tak sa u mna zacal demotivacny proces a bla bla bla... A vzdy som sa na svet pozeral tak trocha inak, tiez som mozno introvert, zacal som selektovat "priatelov", zamyslat sa nad podstatou zivota a podobnymi zalezitostami. Nemyslim si, ze je na tom nieco chore, skor si myslim, ze "chori" su tí, ktorí vidia svet optimisticky, ved kto by uz v dnesnej dobe mohol dnesny svet vidiet optimisticky? :D ...tiez ma nic nebavi, robil som uz vela veci, pri nicom som nezotrval, ale stale si myslim, ze som este len nenasiel to pravé orechove, co ma skutocne bude bavit... :D ...takže to vôbec nerieš, každý sme iný... ;)