Ahojte....
pred takmer tromi mesiacmi som sa zacala stretavat so svojim susedom. Ja mam 19, on 32... vekovy rozdiel tam je, ale ten mne nevadi. Uz sice nie je moj sused ale 12 rokov bol. Hoci si ma nepametal lebo teraz pendlujem kade tade, tak pozna ma, lebo najelspai kamaratka byva v tom dome a v hlavnom vchode kde je lavicka sa stretavame a tam som ho aj videla. Vsetkym kamoskam v brane sa on pacil, naozaj bol fesak. Teraz uz zostarol a je sice pekny, ale je to taky tutmacik, ale je to zlate :)
Zacali sme sa stretavat, von som ho anonymne zavolala ja... ale na prvom stretnuti navrhol, aby sme spolu chodili behavat... boli sme raz ale zacali sme sa velmi casto stretavat. Von ma volal povacsine on, pisal mi prvy on atd... On je sice strasne hamblivy.. ale raz mi bola zima a ked sme sedeli na lavicke, vzdy mi dal ruku okolo ramien aby ma zohrial. To bolo max co sa medzi nami stalo.
On vsak sa prave rozchadzal so svojou priatelkou ktora je od neho starsia. On povedal ze uz tri roky vedel ze je to onicom, ale vzdy si myslel ze sa to zlepsi. Avsak ona stale klamala, nezmenila sa a tak si povedali ze sa rozidu. Ona s tym bola v pohode, oddtahovala sa z jeho bytu, on sa neskor zacal so mnou stretavat (rozisli sa este predomnou) a vsetko bolo velmi fajn. Naozaj bol velmi zlaty a tak.
Avsak neskor jej on pvoedal ze sa zacal so mnou stretavat. Ona mu robila take sceny, pocula som jej telefonaty, proste sialena bola. Bavili sme sa o nas a on povedal ze so mnou vztah nechce ani uponahlat aniz atratit a ze kym si to s nou uplne nevyriesi, nebolo by to voci mne fer.. ale ze mi nechce povedat aby sme boli iba kamarati ale ze sa citi blbo ze ma nechava cakat. Raz vsak dosiel uplne zniceny, ze sa nemozme stretavat lebo ona sa mu zacala vyhrazat samovrazdou. Uplne sa psychicky zrutila. Sice sme si trosku pisali, nestretavali sme sa. Potom sme sa tyzden na to zase stretli v hale a kecali sme hodinu. Hovoril ze este nikdy nikomu nerozpraval o sebe take veci ako mne a ze som ako jeho burtlava vrba a ze ho to lieci ked sa spolu mozme rozpravat. Vteyd som sa ho napoelsy pytala na nas dvoch, to bolo pred mesiacom a on ze mi nemoze samozrejme na isto povedat ci spolu budeme alebo nie, ale ze sa zacneme neskor stretavat ked sa to s nou vyriesi a ze on sa vztahu nebrani. Potom sme si zacali pisat tak ze kazdy den a razz do tyzdna sme sa stretli v brane a kecali hodinu a tak...
Vsekto je vlastne celkom v pohode, ale odkedy sa nestretavame, uyz z neho nemam taky pocit ze sa mu pacim. Ja neviem ci to je tym, ze nemam prilezitost pozorovat to ze sa mu pacim kedze sa nestretavame tak casto alebo ja neviem....
Pred par dnami mi dokonca pomohol a odviezol ma z letiska domov, chvilu u mna bol a hral sa s mojou mackou. Hovori ze on sa boji ze ked sa zacneme stretavat, ona sa zase zruti a chce pockat, kym s tym bude uplne vysporiadana. A zevraj mu ona este niekedy napise ze chybas mi ale ze on automaticky neodpisuje na to nech si nerobi nadeje a tak.
Dokonca jeho brat, ma 40 rokov, tiez ho poznam tak hovoril ze urcite bolo jeho bratovi so mnou dobre, inak by mi nevenoval tolko casu a ze ta jeho byvala je vazne sialena a nikto ju nemal rad za jej sceny. A povedal mu ze ja som jeho svetlo na konci tunela, lebo si vsimol ze ked je jeho brat so mnou, tak sa tak netrapi a je vesely.
To vsak bolo pred vyse mesiacom a odkedy sa nestretavame, tak to nie je take pekne.
Co myslite? Ma to medzi nami sancu, ked sa to vsetko vyriesi?
Vdaka
