Ahojte,
chcem sa Vám zveriť so svojim problémom, ktorý mi vyvolali pravdepodobne hormóny. Mám 25 rokov, aby si niekto nemyslel, že som nejaká pubertiačka.
Mám kamaráta, s ktorým sa poznám už asi 3 roky. Od začiatku som vedela, že to nie je úplne chlap pre mňa už len preto, lebo síce nejako neriešim znamenia a podobné záležitosti, ale u náš to sadlo ako s prepáčením riť na šerbel. Sme narodení v rovnakom období a máme totálne rovnaké povahy, často mi lezie na nervy na ňom práve to, čo mi niekedy vadí aj na sebe. Má podobný humor, reakcie, proste veľmi si rozumieme, ale nikdy tu nebola taká iskra.
Až teraz. Neviem čo sa zmenilo, či to je tým, že sme častejšie spolu, ale aj keď sa snažím akokoľvek, často sa pristihnem pri tom, že naňho myslím, rozmýšľam s kým je, čo robí, prečo nenapíše alebo nemôže zavolať. Keď mi povedal, že bol 2 dni niekde s inou kamarátkou, snažila som sa tváriť, že super, neviečo, ale vnutri som mala 1000 otázok a tep asi 180. Proste ja neviem, či môj mozog zblbol a prečo takéto veci riešim, pretože by ma nemalo nič po tom byť, ale neviem si pomôcť. Čoraz častejšie s ním vyhľadávam kontakt, plánujeme spoločnú dovolenku pri mori, lebo ani jeden z nás nemá momentálne s kým ísť.
Čo sa týka jeho, necítim nič viac ako kamarátstvo. Občas mi povie, že chcel by vzťah, že niekedy ho samota ubíja, ale je sklamaný, pretože bol dlho vo vzťahu s babou, ktorá ho klamala a podvádzala.
Neviem, čo mám robiť. Viem, že nemôžem veľmi zakročiť, lebo by sa mohol zľaknúť a pokaziť kamarátstvo mi za to nestojí, ale nie som si istá, ako dlho to budem schopná takto brať. Najhoršie je, že ja som vždy bola tá, čo presadzovala, že kamarátstvo medzi mužmi a ženami je úplne reálne. Sama som sa však nechala uniesť.
