Výčitky, alebo radšej ticho?

Ešte nikdy som do očí nevykričala niekomu to, že mi ublížil. Takzvanej naj kamoške, ktorá ma mnohokrát veľmi sklamala (chronická klamárka a zneužívačka dobroty iných ľudí, neschopná si ľudí vážiť, dusiaca v sebe akýsi pocit nadradenosti voči všetkým, hoci na to nemá dôvod) tým, že mi brnkala na nervy, stále si dovoľovala viac a viac, som poslednú a neodpustiteľnú špinavosť, ktorej sa voči mne dopustila, napísala formou sms a poprosila som ju, nech sa už so mnou nekontaktuje. Pochopila a odvtedy mám od nej pokoj.

Určite sa už každému stalo, že ho niekto sklamal, že mu niekto ublížil. Mne raz niekto bez dôvodu dlhodobo ubližoval intrigami, neskôr však prišla fantasticky dobrá príležitosť na pomstu a ja som ju využila a hodila som intrigu, ktorej všetci uverili. Vo väčšine prípadov som však ignorovala tých, ktorí mi ubližovali a tvárila som sa, že o tom, že mi ublížili, neviem, hrala som blbú. Aj tak sa dá. Tí ľudia si však s pribúdajúcim časom na mňa dovoľovali stále viac a viac... No čím som staršia, tým viac sa mi pozdáva myšlienka vymazať si zo života ľudí, ktorí mi ubližujú. Takýto typ človeka je totiž sviňa, ktorá neprestane a neprestane, nech ignorujem koľkokoľvek, ale namiesto toho, aby prestal, si na mňa dovoľuje stále viac a viac, tak ak niekoho takého pri sebe mám, zmiznem z jeho života, prípadne intenzívne myslím na to, aby zmizol on zo života môjho a väčšinou sa mi to aj podarí dosiahnuť. Veď aj myšlienky majú silu, no našťastie sa s ľuďmi takéhoto typu nestretávam často a vyhovuje mi viac-menej samotársky život. Lebo lepšie je nemať priateľov žiadnych, ako mať takých, ktorí iba zneužívajú našu dobrotu. No bola to aj moja chyba, že som nevedela povedať nie, nevedela som byť asertívna, chcela som vždy každému pomôcť, pokiaľ to bolo v mojich silách, a preto som potom priťahovala k sebe ako magnet zlých ľudí túžiacich iba zneužívat moju dobrotu, ktorí však nie sú schopní skutočného kamarátstva a nie sú schopní si ľudí vážiť a ozvú sa len, keď niečo potrebujú, ináč ma majú na háku. Tým netvrdím, že nemám priateľov žiadnych, samozrejme nejakých mám, ale nikdy ich nebolo veľa. Životné skúsenosti ma však naučili pravidelne si robiť poriadok medzi kamoškami. Niekto si takýto poriadok robí na Facebooku, ja v živote.

Niečim podobným zápasím , že keď spravím niečo zle tak sa vlastne trestám tým ,že to vyzvoním všetkým naokolo aby som v ich očiach klesol ale stalo sa mi nedávno že som vlastne tým ublížil blízkej osobe a vedel som že jej ublížim ale mal som pocit ,že keď to nepoviem všetko aj to čo nemusím tak nebudem za to potrestaný jednalo sa o neveru pritom som to ľutoval najviac v živote.A ja viem že som jej ublížil a nechcel som .....Ak je na tom ten človek podobne tak ten problém je hlbšie.....

Určite si to vydiskutovať. Prečo kričať? Krikom sa nič nevyrieši, len si človek zničí hlasivky. Súhlasím s názormi nižšie. Ak odídeš a nepovieš čo ťa trápi ak ti niekto ublížil tak to bude...Neviem, ten druhý to mohol urobiť nevedome. Ak vedome, tak druhá šanca nie je na mieste.

Nememu ani vlastna mater nerozumie sa hovori a je to pravda. Pokial ti nieco vadi, tak to daj najavo. Ten druhy vobec nemusi vediet, ze robi nieco zle a tomu druhemu to vadi, lebo ak bol sam, nikomu to nevadilo. Druha vec je, ci ti to bude robit opakovane, napriek tomu, ze vie, ze ti to vadi a ublizuje.

ja vzdy vsetko radsej drzim v sebe viem ze to nie je dobre ale niekedy je to najlepsie riesenie

Niektori ludia nemaju vycitky a je im jedno, ak urobia zle. Maximalne ich mrzi, ze sa im na to doslo.

Ked ti niekto urobi nieco zle, tak sa ozvi a daj mu to vediet. Nemusel to urobit naschval, ale takto das vediet, ze ti to vadi.

No a ako sa zaochovat je individualne. Mozes mu dat druhu sancu, ale treba uvazovat, ci to bol zamer, omyl, chrapunstvo, prirodzena povaha atd.

Mozes dat aj jednu sancu, ale dalsie uz nedavaj. Su vsak situacie, kedy je tazko odpustit, lebo to cloveka moze poznacit. Vtedy je lepsie prerusit kontakt uplne.

Ale to su uz take filozoficke uvahy, co urobit keby... Vzdy je to individualne a subjektivne.