Je zle zdoverit sa niekomu zo svojimi problemami?

Princátko, ak niekto rozpráva o svojich problémoch, robí to z dôvodu, že v tom okamihu, ako začne svoj problém popisovať, dostáva sa problém do pozície niečoho, čo pozoruješ. A ako taký nie je na moment tvojou súčasťou, neťaží ťa a tak aspoň na nejaký okamih sa cítiš lepšie. Problémy sa ale neriešia popisovaním, rozprávaním o nich, ale pochopením. Preto v okamihu, keď sa problém nevyriešil a iba popisoval, opätovne nás začne ťažiť. Znovu sa dá o ňom rozprávať, ale je to začarovaný kruh chvíľkových úľav a znovu zdepkovania. Ak ty si niečo hodil na papier, nie to sa zhmotnilo, čo si napísal, ale tá istá spomienka, tvoj problém, zosilnela, nie napísaním, ale tvojim nepochopením, keďže si sa k nej znovu vrátil..si to písal a čítal, ale riešenie si nemal. Ak by si ale problém mal pochopený a písal by si o ňom ako o pochopenej záležitosti, tak by ťa to nijak neťažilo. :o) Naopak, cítil by si vnútornú radosť, že jednak sebe si pomohol, jednak druhým môžeš. Preto je vhodné do výpovedí, kníh, vnášať skôr pochopenie, ako nepochopenie a trápenie. :o)

no ja neviem,napisem zo svojej skusenosti.. som bola v obdobi,ktore ma velmi tazilo a potrebovala som to neustale riesit a rozoberat,to co som nedokazala povedat tomu komu som mala,som riesila s druhymi.moc mi to neprospelo, aj ked v tej chvili som to tak citila,ze to potrebujem dostat von a neustale chrlila o tom istom.Dost,ze to ludi zacalo obtazovat,co je pochopitelne,ale mali potrebu mi velmi radit.a ako som citala minule v casaku,aj dobre mienena rada je manipulacia.A tak to aj dopadlo.Nechala som si poradit,napriek tomu,ze kazdy mi radil inak,vybrala som si tie najnegativnejsie rady.A teraz nielen,ze mam vycitky,ze som nepocuvla svoje vnutro,ale este sa citim velmi odhalena,ze sa o mne vedia veci,ktore su velmi sukromne atd.takze by som odporucila,ak clovek nema naozaj niekoho velmi blizkeho,komu naozaj doveruje,zdoverit sa niekomu uplne nezainteresovanemu ,ale predovsetkym pocuvat seba.a aj rady nebrat prilis vazne,ved ludia casto nevedia si poradit so svojim zivotom,ale su experti na zivoty druhych.To nemyslim v zlom,ale proste,mame vsetci tendenciu velmi radit.tak ako aj ja teraz :) Aj,ked sa clovek popali,vzdy je to lepsie,ako mat potom vycitky pol zivota.

Otázka podľa mňa neznie "je zlé zdôveriť sa niekomu so svojimi problémami", ale "je zdôveriť sa horšie alebo lepšie ako nezdôveriť sa?". Človek by mal aj v tomto prípade zvážiť riziká a benefity. Ak je preňho prednejší benefit vyrozprávania sa pred rizikom prezradenia/zneužitia povedaného, tak prosím. A to zo mňa nehovorí negativizmus, ale skúsenosť. Dvakrát do tej istej rieky by som nevstúpila ani keby som mala umrieť od smädu.

Moireal - všetko si napísala úplne krásne, pekne sa to číta :)

No s jednou vecou nesúhlasím. Papier síce znesie všetko ale môj najlepší učiteľ v tomto živote ma naučil, že ak dáš niečo niečo na papier, tak to v podstate zhmotníš. Ak píšeš o peknom, tak sa to prejaví dvojnásobne ale ak dáš na papier všetky temné myšlienky či pocity, tak ich v podstate zhmotníš. Zhmotníš svoj strach a bolesť je veľmi často silnejšia, pretože už ťa nebolí srdiečko ale bolí ťa aj to, čo si zhmotnila.

Možno nie na všetkých platí táto formulácia ale viem o tom svoje a aj ja som si naivne myslel, že mi písanie pomôže ale bol to len zdanlivý a chvíľkový pocit.

Áno, väčšinou jeden z rodičov zničí psychiku dieťaťa, ale hlavne, že sa zameriavame na vyberanie pokút a nie na riešenie domáceho násilia.
Ja som sa s mamou o tom už rozprával. Áno, môj biological otec ma môže prísť navštíviť. Áno, môže. Mama mi povedala, že si rada oddýchne od domácich povinností:-)
Škoda, že môjho otca nevy.astrovali ešte predtým ako ma splodil.
Viem, že takých špín je v našej spoločnosti viac. Treba sa zamerať aj na nich.
S. mi povedal, že už ma nachystaný kaktus, ktorý vopchá môjmu fotrovi do jeho zadnej časti tela, tak som tomu rád:-)
www.youtube.com

Ja s tebou suhlasim Cliattsi. Myslim ze existuje zlata stredna cesta medzi zdoverovanim sa a nezdoverovanim. Aj ked clovek by si mal v prvom rade riesit veci sam, lebo sam aj tak najlepsie najde riesenia.
Ja to mam tak, ze ked je mi naozaj ale naozaj tazko, tak sa niekomu zdoverim, ale snazim sa to podat bez silnych emocii. Tie totiz vedia zhorsit veci, nez su v skutocnosti.
Je dobre riesit si problemy sam ale nie z toho dovodu, ze ini na nas kaslu ale prave preto, ze tym posilujeme samych seba, mieru zodpovednosti za svoj zivot, aj vlastnu sebauctu.
Ludia tiahnu naozaj prirodzene za dobrymi vecami, lebo my sme vlastne pozitivne bytosti. Sme stvoreni z lasky, a preto tuzime po krase, dokonalosti a harmonii.
Ak vsak ma clovek zle pocity, s ktorymi si sam neporadi, vzdy to musi zo seba dostat a potom sa snazit to pretransformovat na nieco menej bolestive. Moze to zo seba dostat cez psychologicku alebo niekoho, komu veri. A nakoniec, moze sa z toho aj vypisat, papier znesie vsetko.
Takze ja som za to, ze zdoverit sa ano, ale az ked uz clovek nebude vladat, dovtedy si moze ten rozhovor ponechat ako zadne vratka.
Ludia znesu tiez aj trochu neprijemneho rozhovoru, ale urcite nie, ak im ho budeme denne servirovat.

Ja mám úplne opačný názor, bol som a aj som ešte utiahnutý a hanblivý introvert (teraz už ani nie toĺko (sociálna fóbia), ale teraz som začal pred ľuďmi, aj cudzími hovoriť o sebe, o pravde, kto vlastne som a čím som si prešiel - sociálna fóbia, malá sebaistota, nechuť do života, v detstve bitky od rodičov, aj to, že som sa ako malý nemal komu zdôveriť a tak a napr. aj minulý týždeň som sa takto otvoril viac kolegovi extrovertovi - ja som introvert, a dovtedy som s ním veľa nehovoril a teraz? NOrmálne mi aj venuje väčšiu pozornosť a ten človek si uvedomuje, že ja potrebujem aj podporu a podá mi ruku, keď ma stretne zas. A nie je to pekné? Teraz keď ho stretnem, sa na neho aj usmejem, lebo mám radosť, že ma vidí, a že je rád, že som tu. A to je to pekné. Nie všetci sú zlí a nedostupní. Pochopil som totiž jedni základnú vec - my ľudia, ak sa nebudeme hanbiť za svoje nedostatky a budeme o nich hovoriť aj pred iným človekom, máme šancu, že nás pochopí a prijme nás takého akí sme, aj s nedostatkami, A takýto človek podľa mňa viac ocení tvoju úprimnosť, než absolútnu izolovanosť
Myslím si, že každý z nás disponuje určitou štipkou pochopenia a ak sa vy otvoríte úprimne inému človeku - treba to vedieť toho druhého aj odhadnúť, tak aj on sa otvorí aj vám. A takto som ja napr. upevnil vzťahy., ale našiel som aj neznámych ľudí na ulici, ktorí so mnou zdieľali svoj vlastný život a to je na tomto pekné. Som inak dlhodobo nedôverčivý človek po tom, čo som od ľudí zažil, ale povedal som si - MÁM UŹ TOHO DOSŤ, NEMOŽEM SA NAĎALEJ SKRÝVAŤ, JA CHCEM HOVORIŤ ĽUĎOM, ČO MˇAM NA SRDCI. A TO TERAZ AJ ROBÍM, Nie síce často, ale zisťujem, že mi to pomáha. Som inak izolovaný človek čo sa týka vzťahov od ľudí, ale pochopil som, že toto je cesta.
Ak so mnou niekto súhlasí, nech sa ozve.

Myslim, ze to urcite nie je zle, len treba na to radsej odbornika (psychologa), nez len takto kamaratov ci dokonca blizkych. Laici psychicke problemy nechapu a chapat ani nechcu. V nudzi poznas priatelov chrbat, take mam skusenosti. Ludia sa chcu obklopovat len pozitivnym, optimistickym, a akonahle mas vacsi problem, bez okolkov ta kopnu do prdele. Preto od isteho casu volim masku "never felt better" a zdoverim sa len psychologicke - a do dennika pre nu, ked prave nemam sedenie. Okrem toho, ze ta neodsudi, vie efektivne poradit.

michael067 - súhlasím s tebou, pekne si to zhrnul :)

Len malá poznámočka...je nemožné neočakávať!

No ja sa na to pozriem z druhej strany ak smiem.
Chcel by som byť taký naivný že by som sa niekomu dokázal zdôveriť.
Moja rada: Never nikomu ani vlastným rodičom či súrodencom o spolužiakoch už ani nehovorím.
Najlepšie je prestať od ľudí niečo očakávať ušetríš si kopu problémov, jednoducho buď ako robot bez citov, budeš sa mať dobre.
Svoje problémy ignoruj ak máš na to dosť silnú psychiku, tá sa tá vytrénovať vystavovaním sa psychicky náročných situácií.
Po pár mesiacoch uvidíš o koľko ti bude lepšie, ani nebudeš vedieť prečo si sa chcel niekomu zdôveriť, budeš to považovať za slabosť.
A keď sa bude niekto chcieť, alebo bude sa ti zdôverovať tak budeš od nechce chcieť odísť, alebo sa začneš nenápadne smiať, čí v mysli budeš niekde inde.

Toto je rada do dnešného sveta, do života, a nie naivné reči ako by niekto povedal