Neviem ako zacat tak len tak zacnem mozno to bude trochu laicky napisane ale dufam ze to pochopite... Je to asi 5 rokov co rozmyslam o tom ake by to bolo kebyze som tu uz neni... kebyze to spravim.... rozmyslam o tom kazdy den..... Hlavne ma trapia moji rodicia neviem co si mam o nich mysliet. Ked som bol maly tak mi povedali ze by bolo lepsie kebyze ma daju do deckeho domova ,lebo takemo syna ako som ja nechcu. Nedali ma tam ,ale aj tak ma to trapy uz od malicka. Ked som si vyberal strednu skolu tak ma donutili ist na skolu ktora ma vobec nebavi. A najviac ma dostalo co mi povedali pred par dnami. Povedali mi nech idem skocit z mosta, zacal s tym tato nech skocim a potom sa pridala mama ani neviem preco mi to povedali. Najskor som si myslel ze to hovoria len tak ,ale tvarili sa vazne. Mama stale hovori o tom ze odide prec ,ze sa odstahuje ze nechce s nami byvat ,ze inde jej bude lepsie. Ani nevie jak mi tym ublizuje. A asi ma pravdu mozno by jej bolo lepsie kebyze odide aspon by sa na mna uz nemusela pozerat. Ale Dali mi vsetko co som potreboval na zivot. A fakt neviem co si mam o nich mysliet vedcinu casu to vyzera ze ma maju radi ale niekedy fakt neviem ked mi poviedia taketo veci. Pred 3 rokmi mi umrela necakane babka stale sa citim koli tomu hrozne ,lebo som jej slubil ze dojdem cez letne prazdniny a pomozem jej ale nedosiel som a ona umrela. Pravdepodobne trpim depresiami. Nenavidim to prazdno co v sebe mam. Citim sa uplne prazdny(a zaroven plny, plny lebo som este nikdy nikomu nepovedal co si myslim vzdy to vsebe dusim), opusteny, neviditelny. Pripadam si ako najvedci chudak na svete. Kazdy den ten isty streotyp rano do skoly a zo skoly domov a NIC, dalej nemam co robit ziadny kamarati alebo priatelka. Citim sa slabo a casto ma boli hlava a mavam zavrate. Denne spavam 3-5 hodin, nikdy neviem zaspat ani nechcem spat vsak naco rano za zobudim zase do toho uz mnou nenavideneho sveta. Uz si ani nepametam kedy som bol stastny vlastne uz ani neviem ci som bol niekedy stastny. Vzdy som dufal ze sa to zmeni ale uz som stratil nadej. Mam iba 18 rokov ale som unaveny, unaveny zo zivota, nenavidim ho, nemam preco zit a uz ani nechcem zit. Uz nevladzem dalej.
Som na dne :( uz neviem ako dalej....
Nezufaj, nic nemoze byt take zle. Skutocne a to ti hovorim z vlastnych skusenosti. Z tych mojich depiek ma dostala viera a pocit, ze tam niekde zomieraju ludia v mojom veku a tuzia zit a ja si zivot beriem. Proste aj oni si urcite hovoria, ze je to nefer. Verim Ti, ze sa citis sam a mozno az nepredstavitelne strasne. Rodicia obcas...hmm castejsie ako obcas dokazu byt kruti, ale nedovol im, aby Ti zobrali uplne vsetko. Skus si ich slova nepripustat, nevminaj ich, ale zaroven im daj pocitit, ze co je moc, to je moc. Skus si naplanovat ako zmenis svoj zivot. Mas predsa nadherny vek... Blizia sa prazdniny - skus chodit do prirody, odreaguj sa... ja viem, teraz sa to uz aj mne lahsie hovori. Ale skus sa pozerat na svet s usmevom. Hm? Nevadi, ze spociatku to bude trpky usmev, naucis sa radovat zo vsetkeho... uvidis... len uz nikdy viac nepomysli na to, ze by si si vzal zivot. Pretoze, co okrem neho mas, co je skutocne len a len tvoje?... bodky su moja slabost, tak prepac :)
tazka situacia, tiez mam stavy totalnej depresie, ale po case to prejde. no a tvoji rodicia - netusime ake trapenie maju a preco ale hentak sa k detom nesprava. mas 18 - a cely celucicky zivot pred sebou a je na tebe ako si ho zariadis. mozes odist do zahranicia, zohnat pracu, pristelov alebo ist na vs - ziskas tiez istu nezavislost a kamaratov, ak ti to budu rodicia ochotni platit. zivot je tazky, ale nenechavaj sa znechutit sprostymi recami rodicov, ludsky zivot je to najcennejsie a ak ti niekto vravi aby si skocil z mosta nema to v hlave v poriadku. dalej by si mal vyhladat psychologa a bud v kontakte s ludmi - nikdy nevies na koho natrafis a beha po zemi aj par fajn jedincov.a kludne ked ces tak sa spatne ozvy.
laslo2
psychológ nepredpisuje antidepresíva a ani žiadne iné lieky, ale psychiater
nic sa neboj vsetko zle casom prejde a ver mi ze ked to zle prejde bude uz len to dobre....ja som mal tazke detstvo...nerad na to spominam a nerad sa tam vraciam , mam tiez 18 a mavam sem tam depresie, ale s tych tazkych stavov ako ty hovoris sa musis prvorade dostat ty sam!! musis byt silny a hlavne si verit!! to je strasne dolezite, lebo aj ked ti psycholog da antidepresiva tak stale to nebude ono...zacnes zit vtedy ked si sam uvedomis ze si silny a nijake reci rodicov ze ta nechcu ta nemozu rozhodit...ja si teraz verim tak ze za svojim cielom by som isiel aj na smrt a nelutoval by som to....ver si!! to je vychodisko
Ahoj!
V záujme zachovania tvojej existencie na tomto svete je potrebné niečo podniknúť na tvoju záchranu.
Podľa toho čo si napísal lipneš na domácich, ale zjavne ti to nič dobré neprináša. V rodine by malo panovať príjemné ovzdušie pre každého člena. Ak to tak nie je, tak sa za to neobviňuj (aj keď ti to dávajú "pocítiť"). Na mamu sa nesmieš hnevať, pretože ona sama nevie so sebou rady.
Ja tiež zápasím s problémom ako nenosiť "špinu" domov. Hlavne keď prídem z práce musím si dávať pozor, aby som všetok ten stres a negativitu nazbieranú počas celého dňa neprenášala na domácich. Niektorí to dusíme (plníme pohár) v sebe a stačí nejaká iritujúca maličkosť (kvapka) a potom to „vybuchne“. Je smutné, že maminy si takto vylievajú zlosť na svojich deťoch, ktoré za nič nemôžu.
Preto ty keď si ako špongia a absorvuješ tú domácu špinu, musíš sa jej vedieť aj zbaviť. Navrhujem začať s očistou, ktorá nastáva vtedy keď prežiješ (zdravý) adrenalínový zážitok (diskotéka, šport...). Je na tebe, čo si vyberieš. Vtedy sa nabiješ nielen pozitívnou energiou ale si nájdeš aj kamarátov, s ktorými sa budeš cítiť fajn. Len ,prosím, neseď doma a nelamentuj, máš živoť pred sebou. P.S. Veď žiť na svete je krásne...
Ahoj, 'Im Nothing'. Som rad, ze si napisal o svojich problemoch, aj ked ma mrzi, co prezivas. Mam skusenosti, co je byt v zivote nepochopeny (a to aj od samotnych rodicov) a viem aj co je mat pocit, ze som na tomto svete zbytocny a ze na mne nikomu nezalezi. Ja som s tymito pocitmi zapasil pomerne dlho a je pravda, ze mi na ne nikto nevedel dat odpooved, ktora by ma uspokojila. Je to asi v hlbke cloveka, ze mu nestacia bezne veci na uspokojenie jeho potrieb ako je tomu napr. u zvierat, ale potrebuje nieco viac - zmysel zivota a pocit, ze niekomu na nom zalezi. Ja som ten zmysel hladal vo vselicom moznom, ale napokon som ho po rokoch nasiel. Zalezi na tom, aby si hladal uprimne a za kazdu cenu. Na druhej strane je ale pravda, ze ked mas myslienky na sebevrazdu, treba ich riesit primarne, aj ked formou odbornej pomoci - to by si nemal podcenit. Reci rodicov si nevsimaj, zrejme su sami nestastni zo zivota a ani si ho zrejme ani nevazia. Mozno je to aj vplyv ich myslenia na teba.
Ahoj. Keď som čítala tvoj "príbeh" tak som mala pocit ako by som to písala ja. Vieš, ja som tiež mávala takéto problémy, a cez mnohé veci som si preskákala ale všetko sa dá vyriešiť. Hlavné je že nesmieš byť sám lebo sa zo samoty môžeš scvoknúť, chodievaj medzi ľudí, komunikuj...Ale najlepšie by bolo keby si vo svojom okolí vyhľadal psychológa. Nie je to nič ťažké a ani divné, oni sú tiež len ľudia a sú fajn. O tom že by si tam začal chodiť nemusí nikto vedieť a ty sa nemusíš vôbec za to hanbiť lebo depresia je choroba ako všetky ostatné. Určite by si si tam dobre pokecal a poradili by ti čo ďalej, spravili by pár testov. Držím ti palčeky a vážne tam zabehni! Viem o čom hovorím!
Rodicia niekedy povedia veci ktore vobec tak nemyslia ako ich povedia, maju kopec vlastnych problemov,Aj moji rodicia mi povedli kopec takych veci ze ma radsej mali dat do decaku, ze som sa nemala narodit a tak ale to vsetko malo nejaku pricinu, niecim som ich statocne dopalila, pochybujem ze ti to povedali len tak rano pri ranjkach ked sa zobudili. Neverim ze nemas aspon jedneho jedineho kamarata musis mat a ked nie noo ja som si napr rada pisala s ludmi na Pokeci ked som sa citila osamela, na pokeci najdes kopec zaujimavych ludi (zaklad si je dat nejaku rozumnu foto co ta bude reprezentovat), Neviem toto je len moj nazor mozno, ti to nepomoze ale urcite vyskusaj za pokus nic nedas, Aj ja som mavala take depresie ako ty, ale ja som strasne rada spavala, mne sa praveze nechelo zobudit do toho sveta, v snoch bolo vsetko v poriadku, MOc ti trzim palceky nebooj secko sa da zvladnut len ty musis chciet a hlavne musis byt s inymi ludmi niecomu sa venuj v com si dobryyy, uz nejako vystuduj tu skolu aj ked ta nebavi a potom sa venuj veciam pre ktore chces zit , urci si priority tie su najdolezitjsie, Priority na kazdy den.Alebo navstiv psychologa , su to v pohode ludia ja som navstivila a nelutujem
To co si napisal,ze Ta to trapi uz 5 rokov,a ze Ti taketo nieco kazali rodicia myslim s tym mostom to akoze naozaj myslis vazne?Neviem ani sa mi verit nechce,ze nieco taketo moze byt pravda,ak mozem vediet napis odkial si,podla mna to je strasne,ak toto mozu rodicia robit.Ozvi sa.
