Vzťah

Spoznali sme sa v septembri. A o nejaký čas na to sme sa dali dohromady. Je inteligentný, múdry a ešte k tomu sa mi aj veľmi páči. Vzhľadom na to, čo mi o sebe povedal a aj že je introvertný, viac-menej uzavretý som sa snažila mu odzačiatku dávať najavo moju náklonnosť. Snažila som sa ho povzbudiť v tom, v čom si neveril, ako mi hovoril...
Neviem, či je to problém, ale isté veci mi na ňom začínajú strašne vadiť. Možno aj preto, že som na ne bola zvyknutá z predchádzajúceho vzťahu a pod.
Skoro nikdy mi nepovie nič pekné a keď mu poviem, že ten a ten mi niečo pekné povedal, tak sa ma na to začne vypytovať a ja sa cítim akoby sa tomu čudoval. Neviem vôbec čo ku mne cíti a neviem ani čo chce.
Má všetko, čo potrebujem. Zmierila som sa stým, že nie je športový typ a presný obraz chlapa, ktorému všetko dôjde až po dvoch týždňoch...
Mám bulímiu, mám zdravotné problémy a nemám sa komu vyrozprávať ani nič. Keď niečo poviem jemu, zachvíľu mi sype ponaučenia, a všetko ostatné. Mám pri ňom pocit, že ma má rád len keď som v pohode a začínam byť ľahostajná, úplne bez citu, záujmu bez všetkého.
Som si istá, že ho ľúbim. Záleží mi na ňom. Ale ten pohár sa napĺňa a keď sa naplní tak poviem dosť a odídem.
On mi radšej bude hovoriť o iných, akoby sa mal zamyslieť ako to vnímam ja. Je mi z toho smutno.