Bulímia- dá sa ju poraziť?

Príspevok v téme: Bulímia- dá sa ju poraziť?
stella6666

Ako začať..bulímiu mám už 4 roky a stále sa jej neviem zbaviť. Milujem šport a s postavou som spokojná, napriek tomu sa niekedy prejem tak, že mám pocit že prasknem a náhle všetko vyvraciam von..Poradíte mi ako začať? Možno by mi pomohlo, keby som našla niekoho, kto chce bojovať s touto chorobou spolu s niekým.. som z Bratislavy, nájde sa niekto kto chce bojovať so mnou?

xenja

Ahoj vsetkym. Mam bulimiu uz asi 10 rokov. A po cely cas tym bojujem. Striedaju sa obdobia chuti do boja s obdobiami letargie a pasivity. Tuto jar, prave teraz som sa konecne rozhodla s tym uz NAOZAJ bojovat. Vela citam o tomto ochoreni a o poruchach prijmu potravy vobec, teoriu uz ovladam perfektne, len mi stale chybalo to chcenie to uplatnit v praxi. Nakopla ma aj knizka, ako bojovat proti depresii (pretoze bulimiu sposobuje urcite aj depku a istu soc. izolovanost). V jeden den som sa rozhodla, ze sa zbavim vsetkych negativnych navykov, co mam, alebo aspon tych evidentne zlych. Zacala som pravidelne ranajkovat ovsene vlocky s ovocim (predtym som ranajkovavala iba kavu s musli tycinkou - cize kava skoro hned na lacny zaludok - zloba), potom si urobim tu kavu s tycinkou (najprv som sa bala, ze ci to nebude vela, ci z toho moc nepriberiem - typicke obavy nas, co mame problem s potravou, ale povedala som si, ze z trochy ovsenych vlociek a ovocia nepriberiem urcite a hlavne rano a do obeda sa taketo sacharidy mozu papat uplne kludne) - osobne si myslim, ze clovek by mohol JEST (nie zrat) v podstate "vsetko", ale s mierou, pretoze vsetkeho moc skodi, aj dobreho. Zo dna na den som prestala fajcit (fajcila som uz v poslednej dobe krabicku denne), ale mam zas stastie v tom, ze som fajcila iba 4 roky, cize som si vytvorila zatial iba psychicku zavislost, ktora sa lahsie zdolava, ked k tomu nie je pridruzena aj zavislost fyzicka. A co som zistila? Ze ma to velmi oslobodzuje, akoby som sa vymanila z okov. Kazda zavislost nas zvazuje, pretoze sa nemozeme "slobodne" rozhodnut, ale nieco nas akoby nuti to urobit. Uz nefajcim tyzden a citim sa skvele. Aj s bulimiou mi to islo celkom dobre, ale po 3 dnoch drzania sa, som to znovu urobila (bola ista psychicka nepohoda, pohadali sme sa s manzelom, proste klasika). Ale co je pokrok u mna je to, ze som mu to na druhy den rano sama od seba povedala a mala som z toho velky pocit viny. Pokrok vidim v tom, ze ja som uz s bulimiou bola na tom tak, ze som nemala ziadne pocity, ani pred vracanim a nazranim, ani po nom, uz som to robila automaticky ako robot a to je velmi zle. Teraz mam konecne pocity, je mi z toho, aj zo mna samej zle, ale nie v takom smere, ze by som to chcela vzdat, nechcem, idem dalej, aj ked padnem, znova sa postavim a znova vykrocim. Je zvlastne, ze s cigaretami sa mi dari, ale to asi preto, ze fajciar som bola 4 roky a bulimicka viac ako 10. Dokonca mi cigy vobec nechutia a teraz nechapem, ako som taky shit mohla do seba dychat. Porucha prijmu potravy je beh na dlhu trat a asi s tym budem "bojovat" alebo sa "hlidat" cely zivot. Ale verim si, ved som silna, vzdy som si vedela vytycit ciel a ist za nim, bola som vzdy ambiciozna. Najhorsie na tejto chorobe je vzdat sa, neriesit, nechat to plavat a dusit to v sebe. Zistila som, ze ked sa zverim niekomu svojmu blizkemu, tak sa mi ulavi. Hlavne nas nemoze zrazit na kolena nejaky ulet, stane sa, nie sme dokonali, ale treba ist dalej, poucit sa z chyby, poucit sa z toho, ze som sama zo seba znechutena, nieco s tym robit. Pretoze je to hrozna choroba, cloveka dusi, izoluje ho a navonok mozno vyzera byt v pohode,ale vnutri je tym rozozrany. Dalej chcem uplatnit zasadu - VECERAT. Moj problem bol aj v tom (a telo si uz na taky biorytmus zvyklo), ze som doobeda skoro nic nejedla, poobede tiez nic moc a vecer, okolo deviatej som bola uz neznesitelne hladna. Budeme mat spolocne vecere, vsetci zasadneme o siestej k stolu a dame si lahku veceru, zlozenu z vela zeleniny (salaty) a k tomu cierne pecivo alebo nejaku strukovinu. Proste sa nevyhladovat az do vecera, lebo potom sa uz clovek tazsie ovlada. Znova som zacala doma pravidelne, kazdy den cvicit, ako kedysi a velmi mi to pomaha citit sa lepsie, pohyb je dolezity a tiez chodim s malou casto von, proti depresii je tiez vyborne slnko (aj ked zasa plati vsetkeho s mierou), pohyb vonku je tiez dobry, hlavne sa stale niecim zamestnavat. A byt hrdy na svoje pokroky a nenechat sa prevalcovat neuspechmi. Ked to dokazali ini, preco my nie? Clovek dokaze vela, len treba naozaj chciet, zacat s tym nieco robit, byt dosledny. Kazdy zisti, ze ked zacne nieco robit, tak kazdy uspech si vychutna, cloveku vzrastie sebavedomie, ze za nieco stoji, ze nieco dokazal, aj ked len jeden maly krocik, ale ako sa hovori, pomaly dalej zajdes. Co mam zkusenosti s psychiatrou, tak iba dopovanie sa liekmi nepomaha. Nehovorim, ze niekedy mozu pomoct sa odrazit, ale nevyriesia to za nas. Ja som bola v pred par dnami u mojej psychiatricky a povedala som jej, ze chcem s tym nieco robit, ze som zacala so zmenou ziv. stylu (zistila som, ze je to najlepsie, lebo clovek celkove zmeni sposob zivota, ci uz len stravovania, niekam ho to posunie a drzi sa cely zivot, nie je to iba instantne riesenie, ako nejaka dieta, ktora ma jojo efekt), velmi mi to schvalovala a dohodli sme sa na postupnom vysadzovani liekov, s cim som uz zacala. Nechcem byt predsa cely zivot na liekoch, to nic neriesi, iba sa tym oddaluje uzdravenie.
Chcem vsetkym, ktory bojuji s podobnymi zavislostami, aby vytrvali, aby chceli s tym nieco urobit a priznali si, ze maju problem. Pisem sem preto, lebo som dostala popud, ze by sme sa mohli napr. navzajom podporovat, hovorit si zkusenosti, uspechy i neuspechy. Hlavne si nikdo nemyslite, ze ste nanic, ze vy to nedokazete, pretoze sama viem, ze taketo ubijajuce sebahodnotenie vas tak akurat moze zvrhnut na same dno. A napr. mne aj pomaha, co sa tyka cigariet, ze som si povedala, ze to nebudem brat tak, ze cely zivot uz si nezapalim ani jedinu cigaretu, verim si, ze ak si napr. raz za par tri, styri mesiace trochu vypijem, ze si mozna tak cigu dve dam, ale tym to hasne. A viem, ze sa nevratim na zaciatok, lebo to nechcem. Mozno keby som si povedala, ze uz si cely zivot nezapalim, tak by ma to viac lakalo. Musime sa vediet odmenovat a obcas mozno aj trochu zhresit (ako kazdy clovek obcas zhresi, bud si vypije, alebo zje nieco kaloricke, ked si to predtym zakazal). Velkym problemom nas s poruchou prijmu potravy je aj to, ze sme na seba neuveritelne prisny, az perfekcionisti, ale len co sa tyka vzhladu nasho tela, chceme byt stihli. Ale co sa tyka naseho zdravia, na to zvysoka kasleme, a to si musime uvedomit. Zatial tu bulimiu/anorexiu mozno zvladame, ale sme napr. mladi a vecne to takto zvladat nebudeme, skor ci neskor sa nam to telo pomsti a dlho to takto nevydrzi.
Drzim vsetkym, co chcu bojovat, aby bojovali a nedali sa odradit. Tak ako ked clovek padne, vstane, oprasi sa a s usmevom ide dalej, nebude predsa do konca zivota lezat na zemi.

timka

aj ja som rozmyslala nad tym, ze fajcit som dokazala prestat zo dna na den a sice zo zaciatku mi to chybalo, ale teraz ma to napadne len obcas. a nezapalim si, lebo viem, ze by mi znej bolo velllmi zle a tocila by sa mi hlava. ved uz 3 roky nefajcim. ale ppp sa nedokazem zbavit 7 rokov. mozno sa mi to raz podari.
xenja drzim palce, aby si sa dostala do toho miziveho percenta uspesnosti. a ty drz palce mne.

xenja

Ahoj vsetkym. Mam bulimiu uz asi 10 rokov. A po cely cas tym bojujem. Striedaju sa obdobia chuti do boja s obdobiami letargie a pasivity. Tuto jar, prave teraz som sa konecne rozhodla s tym uz NAOZAJ bojovat. Vela citam o tomto ochoreni a o poruchach prijmu potravy vobec, teoriu uz ovladam perfektne, len mi stale chybalo to chcenie to uplatnit v praxi. Nakopla ma aj knizka, ako bojovat proti depresii (pretoze bulimiu sposobuje urcite aj depku a istu soc. izolovanost). V jeden den som sa rozhodla, ze sa zbavim vsetkych negativnych navykov, co mam, alebo aspon tych evidentne zlych. Zacala som pravidelne ranajkovat ovsene vlocky s ovocim (predtym som ranajkovavala iba kavu s musli tycinkou - cize kava skoro hned na lacny zaludok - zloba), potom si urobim tu kavu s tycinkou (najprv som sa bala, ze ci to nebude vela, ci z toho moc nepriberiem - typicke obavy nas, co mame problem s potravou, ale povedala som si, ze z trochy ovsenych vlociek a ovocia nepriberiem urcite a hlavne rano a do obeda sa taketo sacharidy mozu papat uplne kludne) - osobne si myslim, ze clovek by mohol JEST (nie zrat) v podstate "vsetko", ale s mierou, pretoze vsetkeho moc skodi, aj dobreho. Zo dna na den som prestala fajcit (fajcila som uz v poslednej dobe krabicku denne), ale mam zas stastie v tom, ze som fajcila iba 4 roky, cize som si vytvorila zatial iba psychicku zavislost, ktora sa lahsie zdolava, ked k tomu nie je pridruzena aj zavislost fyzicka. A co som zistila? Ze ma to velmi oslobodzuje, akoby som sa vymanila z okov. Kazda zavislost nas zvazuje, pretoze sa nemozeme "slobodne" rozhodnut, ale nieco nas akoby nuti to urobit. Uz nefajcim tyzden a citim sa skvele. Aj s bulimiou mi to islo celkom dobre, ale po 3 dnoch drzania sa, som to znovu urobila (bola ista psychicka nepohoda, pohadali sme sa s manzelom, proste klasika). Ale co je pokrok u mna je to, ze som mu to na druhy den rano sama od seba povedala a mala som z toho velky pocit viny. Pokrok vidim v tom, ze ja som uz s bulimiou bola na tom tak, ze som nemala ziadne pocity, ani pred vracanim a nazranim, ani po nom, uz som to robila automaticky ako robot a to je velmi zle. Teraz mam konecne pocity, je mi z toho, aj zo mna samej zle, ale nie v takom smere, ze by som to chcela vzdat, nechcem, idem dalej, aj ked padnem, znova sa postavim a znova vykrocim. Je zvlastne, ze s cigaretami sa mi dari, ale to asi preto, ze fajciar som bola 4 roky a bulimicka viac ako 10. Dokonca mi cigy vobec nechutia a teraz nechapem, ako som taky shit mohla do seba dychat. Porucha prijmu potravy je beh na dlhu trat a asi s tym budem "bojovat" alebo sa "hlidat" cely zivot. Ale verim si, ved som silna, vzdy som si vedela vytycit ciel a ist za nim, bola som vzdy ambiciozna. Najhorsie na tejto chorobe je vzdat sa, neriesit, nechat to plavat a dusit to v sebe. Zistila som, ze ked sa zverim niekomu svojmu blizkemu, tak sa mi ulavi. Hlavne nas nemoze zrazit na kolena nejaky ulet, stane sa, nie sme dokonali, ale treba ist dalej, poucit sa z chyby, poucit sa z toho, ze som sama zo seba znechutena, nieco s tym robit. Pretoze je to hrozna choroba, cloveka dusi, izoluje ho a navonok mozno vyzera byt v pohode,ale vnutri je tym rozozrany. Dalej chcem uplatnit zasadu - VECERAT. Moj problem bol aj v tom (a telo si uz na taky biorytmus zvyklo), ze som doobeda skoro nic nejedla, poobede tiez nic moc a vecer, okolo deviatej som bola uz neznesitelne hladna. Budeme mat spolocne vecere, vsetci zasadneme o siestej k stolu a dame si lahku veceru, zlozenu z vela zeleniny (salaty) a k tomu cierne pecivo alebo nejaku strukovinu. Proste sa nevyhladovat az do vecera, lebo potom sa uz clovek tazsie ovlada. Znova som zacala doma pravidelne, kazdy den cvicit, ako kedysi a velmi mi to pomaha citit sa lepsie, pohyb je dolezity a tiez chodim s malou casto von, proti depresii je tiez vyborne slnko (aj ked zasa plati vsetkeho s mierou), pohyb vonku je tiez dobry, hlavne sa stale niecim zamestnavat. A byt hrdy na svoje pokroky a nenechat sa prevalcovat neuspechmi. Ked to dokazali ini, preco my nie? Clovek dokaze vela, len treba naozaj chciet, zacat s tym nieco robit, byt dosledny. Kazdy zisti, ze ked zacne nieco robit, tak kazdy uspech si vychutna, cloveku vzrastie sebavedomie, ze za nieco stoji, ze nieco dokazal, aj ked len jeden maly krocik, ale ako sa hovori, pomaly dalej zajdes. Co mam zkusenosti s psychiatrou, tak iba dopovanie sa liekmi nepomaha. Nehovorim, ze niekedy mozu pomoct sa odrazit, ale nevyriesia to za nas. Ja som bola v pred par dnami u mojej psychiatricky a povedala som jej, ze chcem s tym nieco robit, ze som zacala so zmenou ziv. stylu (zistila som, ze je to najlepsie, lebo clovek celkove zmeni sposob zivota, ci uz len stravovania, niekam ho to posunie a drzi sa cely zivot, nie je to iba instantne riesenie, ako nejaka dieta, ktora ma jojo efekt), velmi mi to schvalovala a dohodli sme sa na postupnom vysadzovani liekov, s cim som uz zacala. Nechcem byt predsa cely zivot na liekoch, to nic neriesi, iba sa tym oddaluje uzdravenie.
Chcem vsetkym, ktory bojuji s podobnymi zavislostami, aby vytrvali, aby chceli s tym nieco urobit a priznali si, ze maju problem. Pisem sem preto, lebo som dostala popud, ze by sme sa mohli napr. navzajom podporovat, hovorit si zkusenosti, uspechy i neuspechy. Hlavne si nikdo nemyslite, ze ste nanic, ze vy to nedokazete, pretoze sama viem, ze taketo ubijajuce sebahodnotenie vas tak akurat moze zvrhnut na same dno. A napr. mne aj pomaha, co sa tyka cigariet, ze som si povedala, ze to nebudem brat tak, ze cely zivot uz si nezapalim ani jedinu cigaretu, verim si, ze ak si napr. raz za par tri, styri mesiace trochu vypijem, ze si mozna tak cigu dve dam, ale tym to hasne. A viem, ze sa nevratim na zaciatok, lebo to nechcem. Mozno keby som si povedala, ze uz si cely zivot nezapalim, tak by ma to viac lakalo. Musime sa vediet odmenovat a obcas mozno aj trochu zhresit (ako kazdy clovek obcas zhresi, bud si vypije, alebo zje nieco kaloricke, ked si to predtym zakazal). Velkym problemom nas s poruchou prijmu potravy je aj to, ze sme na seba neuveritelne prisny, az perfekcionisti, ale len co sa tyka vzhladu nasho tela, chceme byt stihli. Ale co sa tyka naseho zdravia, na to zvysoka kasleme, a to si musime uvedomit. Zatial tu bulimiu/anorexiu mozno zvladame, ale sme napr. mladi a vecne to takto zvladat nebudeme, skor ci neskor sa nam to telo pomsti a dlho to takto nevydrzi.
Drzim vsetkym, co chcu bojovat, aby bojovali a nedali sa odradit. Tak ako ked clovek padne, vstane, oprasi sa a s usmevom ide dalej, nebude predsa do konca zivota lezat na zemi.

lera

elwin ty vobec nevies co je bulimia tak to nehaj tak... nikto sa nejde najest s tym ze potom bude zvracat a tak isto si ani nikto z nas nevie povedat stop ved uz sa prezieram.ako nic v zlom ale mala by si ist na temu o ktorej aj daco vies...

stella6666 ja mam tiez bulimiu len s tym rozdielom ze ja s postavou nejsom spokojna... a aj vela sportujem aj setko ale hm... vies vlastne preco si s tym zacala? lebo mozno ked budem mat jasno v tomto lahsie s tym skuncujes... aj ked viem ze toto ozaj lahke neni :( ale drzim ti palceky podstatne je ze CHCES SA LIECIT :))

stella6666

dakujem gabina, mas pravdu, avsak kde najdem nejakeho odbornika?

elwin, myslis ze ja zacnem jest s tym ze to dam von? Ked jem, myslim si ze to tam ostane..nesud co nechapes, asi mas krasny zivot, tak skus navstivit ine forum, ja tu hladam pomoc, nie trapne pripomienky..viem velmi dobre ze to nie je zdrave, tak sa nabuduce prosim zdrz hlasovania

gabina.w

stella,
styri roky bulimie su dost na to, aby som mohla predpokladat, ze si si o PPP zistila dostatok informacii a mas ich celkom dobre v malicku. Myslim, ze kazda jedna vie teoreticky celkom presne, co sa s nou deje a ake su sposoby, ako z toho von. Urcite vies, ze jeden je celkom casto omielany a zdoraznovany: ODBORNIK. Nie Tvoje kamaratky, mama alebo sestra ale odbornik. Nie dievcata z fora a kamaratky na boj s bulimiou. To je blbost. V boji s bulimiou si bused musiet poradit hlavne sama. Bojovat sama za seba a barlickou Ti bude musiet byt odbornik. Dievcata vedia pochopit, tie, ktore su na tom rovnako, Ta chapu velmi dobre ale pomoc nemozes cakat. A preco? Porovnavanie, meranie, okukovanie a zozieranie sa nad tym, ze ja som predsa stale na tom horsie ako kamoska vas moze este viac namocit do problemov. Neverim na priatelstva anorekticiek a bulimiciek a nikdy verit nebudem...
Otazky:
1. Chces sa z toho naozaj dostat, ide Ti na nervy Tvoj zivot s bulimiou a mas pred sebou ciele, ktore vdaka bulimii mozu ostat iba v rovine snov?
2. Pises, ze mas obcas nalady, kedy sa prejes a jedlo ide von. Co tomu predchadza? Stres? Prichod rodicov domov? Hadka? Vycitky? Dlha chvila? Vazenie? Ty to urcite vies celkom presne, co v Tebe vyvolava ten tazivy pocit na zaludku, kedy tuzis zaplnit brucho a potom sa rychlo oslobodit od jedla...Vsak?
3. Su veci, ktore nezvladas v beznom zivote? Vies povedat ludom, ze Ti ublizuje ich spravanie voci Tebe, ze Ta hneva to alebo ono, ze si nahnevana, lebo spravili tamto alebo toto...Vies dat najavo, co Ti robi radost a co Ti naopak vadi?
4. Dalsich tisic otazok by mal s tebou prebrat hadaj kto?
5. Odbornik...

elwin

stella nechapem zeny ako ty, alebo bulimicky vo vseobecnosti... aky ma zmysel niecim sa napraskat a vzapati to vyzvracat??? ziadny! ak uz aj mas na daco chut tak si daj kusok, a ani to nie je dobry napad... proste si povec NIE a hotovo... myslim si ze bulimicky su ovela viac chore ako anorekticky, to ze nejedia ma aspon mizivu logiku, nie ze sa prezeru a potom bezia na vecko...
a podla mna by si sa mala zdoverit dakomu blizkemu, kamaratke alebo rodicom, oni ti uz pomozu... sama to nezvladnes....