Chcela by som sa spytat na nieco, co znie mozno trivialne, ale ja som z toho velmi nestastna. Hm, takze...otrepana fraza - moje detstvo nebolo velmi stastne. Otec ma dost bijaval, psychicky a citovo tyral. Velmi dlho som na tom bola dost zle. Psychoterapiou som sa dala ako tak do poriadku. Prisli prve vztahy alebo pokusy o ne a napriek mojim snaham sa z toho muza vzdy vyklula v niecom kopia mojho otca. Nakoniec prisiel jeden velmi pekny ale skoncil sa lebo tomu muzovi sa nechcelo riesit vztah na dialku (faktom je, ze som mu za to proste nestala). Velmi ma to ranilo, ale znova som to skusila a stretla niekoho este fantastickejsieho. Poznate ten pocit, ked sa vam po dlhom nestasti a nedareni konecne do zivota pripletie nieco pekne a vy si hovorite, ze vsetko to trapenie a praca na sebe za to predsa len stala? Lenze...jeho byvala priatelka mu oznamila, ze s nim caka dieta a on sa k nej vratil. Dnes su stastna rodina. A vo mne sa nieco zlomilo a problem je v tom, ze to uz nedokazem v sebe opravit. Mam 29 a po vsetkom tom trapeni si myslim, ze by bolo najlepsie keby som zostala sama a zmierila sa s tym, ze ziadnu rodinu mat nebudem. Som z toho velmi nestastna, lebo sama nie som stastna ale uz v sebe nedokazem najst ani kusok tuzby po partnerskom vztahu . Neviem co mam robit dalej.
Nieco sa vo mne zlomilo
Niekto stretne toho praveho/pravu prakticky hned a niekto sa prediera nepodarenymi vztahmi dost dlho. Ale netreba ostavat v takych vztahoch, niektore zeny robia tu chybu, ze ostanu s hociakym tyranom a chlapom, co ich ponizuje. Lepsie hladat do 35 a potom konecne nieco poriadne najst ako sa vydat v 25-tke za blbca. Aj ty najdes, neboj. Nie si jedina. Ja som poriadneho chlapa stretla v 33 a dovtedy akych exotov a debilov som mala, by si neverila..
Ahojte,
obom dakujem za rady aj za nazor. Vo vela veciach mate pravdu. Viem, ze nie som jedina, ktorej sa stalo nieco take a zivot nie je moc easy. Teraz cez vikend sa vsak nieco prihodilo, stretla som niekoho, kto je na tom rovnako ako ja...vlastne ani zdaleka si toho tolko neodzil, ma rodinu ktora ho podporuje ale aj tak je rezignovanejsi a odovzdanejsi "osudu". Vidiet to na niekom zvonka...dost to so mnou zatriaslo a povedala som si, ze ja som predsa bojovnicka a vzdavat sa nebudem :). Ked uz som presla taku dlhu cestu a doteraz som to nevzdala, nezacnem s tym teraz po tom vsetkom. A muzi su rozni, dam si teraz chvilu cas len sama pre seba a ked to budem tak citit poobzeram sa okolo seba. Ale pozor si dam tento raz sakramentsky :)
vôbec nič jednoducho bude to je ok alebo radšej zostať sama ako s nejakým čo by ti len strpčoval život,ale on sa ešte objaví ak tak túžiš po rodine tak potom hľadať rodinne založeného,neviem či si zabezpečená ako s tým bytom poprípade aby si mala kde bývať s dieťaťom v dnešnej dobe musí človek rátať s hocičím tak držím palce ten správny sa ešte len objaví:)
Ahoj Roxy. Ako to vidim ja.
Vies,je dobre,ze aj ked v zivote prechadzame peklom,musime kracat dalej.A ty si tak urobila aj ked si to neuvedomujes. Mozem ta ubezpecit,ze tym co si si v zivote presla,to,ze si mala smutne detstvo a nevydarene vztahy sa nicim nelisis od nas,ktori sme si tym presli. Nie je to nic vynimocne,ver mi. Dolezite je sa vzchopit a zobrat si zo vsetkych nasich skusenosti poucky,su nase skusky zivotom,ktore nas tvoria. Robia nas silnymi nie slabymi. To,ze si teraz z toho smutna a vycerpana je pochopitelne,ale je to len stav docasny. Takze klud :-)
Smut,plac,kric,hysterci kolko vladzes,ale uvidis tu ulavu potom a to vsetko krasne co ta caka,teraz ti je to asi na prd ked ti to takto tu pisem,ale viem,ze sa ti to aj dobre cita,len si zvalcovana svojim smutkom,takze to vidis vsetko cierne. Coskoro ak dovolis,uvidis zase farby :-)
