Zmiešaná úzkostne - depresívna a hraničná porucha osobnosti

Príspevok v téme: Zmiešaná úzkostne - depresívna a hraničná porucha osobnosti
niektotaky

Takže.. pravdepodobne to bude rozhádzané, pretože to píšem spontánne čo ma napadne a chcem sa s niekým o tento problém podeliť. Mám 17 rokov a už od mojich približne 12-tich rokov ma trápi problém, ktorý je pre mňa akoby nemožný vyriešiť.

Sebapoškodzovanie. Neustále doteraz mám takú \"potrebu\" alebo ako to nazvať si ublížiť. Neviem si povedať, aby som prestala a keď si to poviem, aj napriek tomu si ublížim. Mrzí ma to, pretože mám neskutočne veľa jaziev, ktoré by som bola najradšej ak by neboli. Najmä tie psychické.

Nechuť žiť. Taká neskutočná nechuť žiť. Proste tu nemám chuť byť, cítim sa akoby som tu nepatrila, akoby ostatní ľudia nežili a ja som jediná žijúca bytosť na planéte.

Vzťah s kamarátmi alebo partnerom mi nikdy nevydrží dlho a väčšinou je to moja vina. Bojím sa, že ma opustia a nechajú samú v tomto hnusnom svete plnom idiotov (nič v zlom), že tu ostanem sama a nikdy si nenájdem takých kamarátov/priateľa ako sú/je on/oni.
Čo robím zle? Asi to bude to, že chcem vidieť, či im na mne záleží tak ako mne na nich a začnem byť k ním nepríjemná, nahnevám sa na nich za každú maličkosť a akoby ich od seba vzďaľujem, pritom opak je pravdou. Chcem, aby plakali, kľačali predo mnou aby som ich neodohnala zo svojho života (hahaha, kto na tomto svete taký je, že?) .. a nakoniec odídu oni sami. Lenže celkom vtipné na tom všetko je ešte aj to, že aj keď chcem, aby odišli a oni sa pomaly vzďaľujú, až si nakoniec povedia \"kašlem na teba\" , tak ja im začnem vyčítať, že som vedela, že odídu a podobne.
Ďalšia vec je táto.. keď mám náladu sa hádať, tak sa pohádam (kto nie?), ale ja nepoznám mieru. Neviem to zastaviť, kydám zo seba vety, ktoré by som nikdy nepovedala, ale ja si to neuvedomujem a prelievam pohárik trpezlivosti toho človeka, čo sa s ním hádam a baví ma to.
Ďalej keď so mnou niekto nesúhlasí, tak ja chytám až kŕče a snažím sa mu povedať prečo to, čo si myslím ja je správne, prečo on nemá pravdu .. a ak náhodou so mnou súhlasí a prizná si chybu, tak ho pravdepodobne vysmejem za to aký je hlupák.
Opäť ďalej buď človeka totálne milujem, ale stačí aby povedal jedno zlé slovo a už ho neznášam, chcem sa mu pomstiť tým, že sa naňho ani nepozriem, ale nepoviem mu čo sa stalo. Dodrbkal moje ego, nech si trpí.

Lenže aj keď to tak nevyzerá, ja som neskutočne citlivá. Toto chovanie je akoby moja ulita, do ktorej sa skryjem pred sklamaním z niekoho. Neviem to vysvetliť, je to ťažké vysvetliť.
Zo začiatku kamarátstva sa chovám ako zlatúšik, viem že si ma ľudia obľúbia, mám takú schopnosť aby si ma ľudia obľúbili.. ale automaticky, keď sa raz zle zachovajú alebo inak ako by sa mali, začnem sa chovať zle, chcem aby to ľutovali a podobne..
Ďalej hľadám sympatie od ostatných ľudí, nechcem si to priznať ale ja CHCEM, aby ma ľutovali. Chcem, aby mi povedali, aká som silná, keď tým všetkým prechádzam a podobne. Chcem byť stále v centre ich pozornosti. Chcem, aby stále počúvali mňa, veci o mne.

Neznášam sa.

V noci som nemohla spávať (spávala som tak 3 hodinky) a v noci som sa budila na to, že som videla niekoho stáť pri mojej posteli, počula som rôzne zvuky a cítila ako ma škrtí.

Cez deň ma trápia pocity prenasledovania a cítim sa byť ohrozená každým a jedným, pretože ľudia sú takí.

^ Toto všetko som opísala mojej mame a ona sa so mnou vydala na cestu za pedopsychiatričkou a tá mi napísala diagnózu, ktorú som spomínala už v nadpise a dala mi liek Anafranil (AD) a Lexaurin (neuroleptikum alebo oblbovák, všade o tom hovoria inak, tak kto sa v tom má vyznať) .. lenže Anafranil vo mne vyvolal neskutočnú zúrivosť, mala som záchvaty, v ktorých som sa skoro zabila a opakovali sa každý deň.. nebola som to proste ja.
Po čase som sa stihla pokúsiť aj pár krát o samovraždu, ktorá mi ako ste si pravdepodobne všimli, nevyšla.

Teraz sa snažím žiť bez liekov, ale neviem, necítim sa, že by som robila nejaký extra veľký pokrok a pokiaľ by tu bol niekto, kto by mi vedel poradiť čo mám robiť.. Rada si pozriem rady..

Ďakujem.

niektotaky

bella21 mala som ho rada, občas sme spolu chodievali na výlety .. po rozvode som s ním vychádzala tak ako predtým ale len pred necelým rokom sa to vo mne tak zmenilo a začala som ho neznášať :)

bella21

Aký si mala vzťah s otcom pred rozvodom? Venoval sa Ti, chodili ste spolu na prechádzky/výlety, boli ste kamaráti? Alebo si ho neznášala už predtým?

niektotaky

2osobnost nie, nie.. to nie.. to som myslela tak všeobecne agresiu, hnev, zlosť, ktorú neviem kontrolovať a zvlášť, keď sa to pripočíta k mojej impulzívnosti, je z toho jedna veľká katastrofa.

bella21

Dieťa potrebuje a túži po plnej pozornosti svojich rodičov. Ak keď si bola samotárkou, rodičov si brala ako svoju oporu a ochranu, ako istotu a bezpečie, ktoré Ti umožňovalo viesť si spokojne svoj samotársky život. Zrazu sa ten oporný múr zrútil. Padla aj samozrejmá pozornosť od rodiča, ktorý po rozvode odišiel. Ten, ktorý ostal, bol predpokladám zlomený a mal problémy sám so sebou, aby to zvládol, než aby sa plne mohol venovať Tebe, rozobrať s Tebou, ako sa cítiš a ako to všetko prežívaš. Nebolo to trochu takto? Máš súrodencov? Bývaš s mamou, vídaš otca?

niektotaky

bella21, ani by som nepovedala, vždy som bola skôr taký samotár, ale pútať som stále na seba pozornosť pútala :D veď deti..

niektotaky

2osobnost, skôr môjho otca neriešim, neznášam ho, ten rozvod som neprežívala nejako emotívne, nie žeby mi to bolo jedno, ale viac menej aj bolo ..
na tú psychiatriu ma mamka vďaka "záchvatom",sebapoškodzovaniu, pokusom o samovraždu, agresivite a podľa nej "bezcitnosti" skoro aj dala..

bella21

Aký mala vzťah s rodičmi pred tým, ako sa rozviedli? Bola si na niekom z nich prehnane naviazaná a po rozvode sa stratil z Tvojho života?