Priatel je veriaci, ja nie

Zásadná otázka neznie, či je priateľ veriaci a ty nie, ale či sa ľúbite a vážite si jeden druhého. Ak zostanete spolu, v živote narazíte na oveľa väčšie rozpory, než je náboženstvo, a budete ich musieť v mieri, rozumne a so vzájomnou toleranciou prekonať. Kde je vôľa, tam je aj cesta. Nie ste ani prví, ani poslední.
IMHO, ak sa chlap správa slušne, je čestný a spravodlivý kvôli Bohu, je to rozhodne lepšie, ako keby bol sebastredný a na nikom mu nezáležalo :)

môj strýko si zobral neveriacu kočku a klapalo im to krajšie, láskyplnejšie, ako mojím rodičom, čo sú obaja veriaci. Sú spolu už cez 30 rokov. Deti chodili do kostola iba s tatkom, mama zatiaľ varila a mala doma kľud. Napríklad ja som chodila do kostola sama, rodičia nechodili ani jeden :D ale to bol ešte komunizmus, to bolo kapánek iné. Tiež je dosť párov, kde jeden je vegetarián a ten druhý mäsožravec, jeden je katolík a druhý evanjelik. Je to o rešpekte. Poznám niekoľko kočiek čo sú vydaté za moslima a držia si svoju kresťanskú vieru. Dá sa to.
Pozri, deti môže partner viesť ku kresťanstvu a ty im môžeš hovoriť svoj vlastný pohľad na veci a život. Viac menej sa rozchádzate s partnerom v detailoch, to gro vidíte asi podobne. Deti tak majú možnosť vidieť, že k výsledku (láske, plnohodnotnému životu) sa dá dospieť rôznymi cestami a správna neni iba jedna. Je to obohatenie (pokiaľ to tak dokážete brať vy dvaja) a veľmi praktická ukážka, že veci, ľudia nie su iba čiernobiele.
Skôr si ujasnite veci ako antikoncepcia a pod. A neviem, prečo, ale mám pocit, že tie iné problémy, o ktorých hovoríš, že sú to maličkosti asi budú celkom dôležité. Môžeš načrtnúť jeden - dva?

podľa mňa by ste sa o tom mali porozprávať. Ako si čo predstavuje on a ty si to nechaj prejsť hlavou a tiež mu povedz čo by tebe bolo priveľa, a čo by si ty chcela. A skúmajte už teraz, či ste otvorení tomu to zladiť. kým nie sú deti je to ozaj iné. A veľa vecí uvidíte až neskôr, pochopíte až neskôr, naučíte sa neskôr... Dvaja ľudia sa učia celý život spolu vychádzať pokiaľ chcú mať dobré vzťahy.
A ja mám na to ešte taký pohľad, že by som sa zaujímala o tie veci, čomu partner verí. Vieru síce máme s tým mojím rovnakú, aj keď s rozdielmi, ale v rôznych oblastiach sme rôzni a ku niektorým veciam, ku ktorým on mal vzťah, ja teda vôbec nie, práveže skôr naopak, ale proste pre neho som sa o to chcela zaujímať, chcela som to spoznať a hľadať k tomu aspoň aký taký vzťah. Nie vo všetkom, ale vo veciach, čo sú preňho dôležité určite. Chcela som byť toho súčasťou, alebo to aspoň skúsiť.
A časom som si k tomu aj vzťah našla, nie nútene, ale pretože som ho chcela ľúbiť aj týmto spôsobom.

A viera mi nepríde ako slabosť :) Práve naopak, mnoho veriacich ľudí je omnoho silnejších. Keď tam ide človek správnym smerom, tak je to veľmi pekne vyvážené taká citlivosť so silou. Dnes si mnohí myslia, že len tí čo nikdy nezaplačú, alebo čo si nič nepripustia k telu, že tí sú silní. Ja si myslím opak. Človek čo je dobrovoľne (z lásky k Bohu a následne z lásky k ľuďom) zraniteľný a úprimný k sebe a ostatným, je odvážny a niekedy potrebuje byť ozaj riadne silný :)
Láska k niekomu nás nerobí slabými, len zraniteľnými. Ľúbiť je samo o sebe odvážne :) A pokoriť sa pred Bohom ako autoritou z lásky, to tiež nevnímam ako slabosť. Pokoriť sa pred niekým a zároveň nemať pocit, že som nula, to tiež vyžaduje vnútornú silu a istotu o svojej hodnote :)
Takže ako slabocha by som ho nevnímala ;)

Možno by vám tiež pomohla skúsenosť nejakého páru, ktorý je na tom podobne a už žijú niekoľko rokov takto a predsa spokojne. Nepoznáte niekoho takého?

Ja by som napríklad nemohla mať neveriaceho partnera, lebo by ma priveľmi mrzelo, že vieru nemôžme žiť spolu. Pri priateľoch je to iné, ale u partnera to bola podmienka. Kamarátov mám aj neveriacich alebo nepraktizujúcich a rozumiem si s nimi dobre, mám ich rada, ale pri partnerovi by to nefungovalo. Ale nie preto, že by som si myslela o ňom niečo zlé. Ale ako vravím, príliš by ma mrzelo a chýbalo by mi, že to nežijeme spolu, že v tom máme odlišné názory. A samozrejme by to prinieslo aj mnoho komplikácií, kde nájsť kompromis by mohlo byť skoro nemožné. Alebo by sa mohlo stať, že neveriaci by mal pocit, že stále musí ustúpiť. Sú veci, kde by som ja jednoducho nemohla ustúpiť aj keď by som neviem ako chápala pohľad druhej strany a bolelo by ma to, ale nemohla by som proste ustúpiť, lebo cez Boha vnímam Pravdu ako niečo čomu chcem byť verná na prvom mieste.
Takže nebrala by som to na ľahkú váhu a mali by ste sa o tom porozprávať s priateľom a prebrať tie veci, kde by napríklad priateľ nechcel/nemohol ustúpiť a či to naozaj dokážeš prijať.

Vieš, keď dvaja majú na prvom mieste Boha je to iné, ako keď ho má iba jeden. Vtedy inak chápu názory a rozhodnutia toho druhého.
Aby si nemala časom pocit,že si preňho menej dôležitá a to by bolo zraňujúce pre teba.

Ale sú páry, kde to funguje. Niekedy aj neveriaci má v mnohých veciach totožný alebo podobný názor ako veriaci a potom je to ľahšie. Záleží na tom, ako sa tá viera u konkrétneho človeka prejavuje a či je to teda v súlade s tvojou predstavou o živote...

LMarika:
dakujem za rady, tvoj pohlad mi pomohol :)

Ak ho naozaj lubis a aj on teba, pricom z tvojho prispevku citit, ze ano, tak sa s nim nerozchadzaj a zostan s nim. Do buducnosti rataj s tym, ze jeho rodicia budu trvat na tom, aby ste mali sobas v kostole, lebo mat sex so zenou, s ktorou tvoj priatel nie je zosobaseny v kostole, je pre nich nieco hriesne, neakceptovatelne a nepripustne, tak aj ked uz do toho kostola nechodis, aspon na ten sobas v kostole (nie na urade, ale v kostole) pristup, aspon toto z lasky k nemu urob a potom si uz rob, co chces. Deti kludne mozte dat zapisat na nabozenstvo, dat ich pokrstit, na svate prijimanie, na birmovku, uz len pre pokoj v rodine, oni si ale v puberte, ci v dospelosti aj tak vytvoria svoj vlastny nazor a same sa rozhodnu, ci budu dalej zit s vierou, alebo nie. Dat dieta pokrstit, dat ho na prijimanie a na birmovku - to su s krestanskeho hladiska velke sviatky, oslavy, kedy sa pozve na hostinu cela rodina... Ak by si to neurobila, bol by "hriech v rodine" ani nie tak z jeho pohladu, ako skor z pohladu jeho rodicov, si myslim. Takze krst, prijimanie a birmovku pre deti ano, aj hostinu, oslavu a pekne fotky, aj vyucbu nabozenstva, ale nie formou natlaku, ale skor v tom zmysle, aby deti vedeli, o com ta viera vlastne je, aby pochopili tie zakladne veci ohladom nabozenstva a tychto zalezitosti, vdaka comu im bude umoznene rozhodnut sa. Cize len pre ziskanie informacii o tychto veciach by bolo dobre, keby deti na nabozenstvo chodili, aspon nejaky ten rok, dva. Jasne, ze nie do cirkevnej zakladnej skoly, to uz by bolo moc, ale nejaky rok chodenia na nabozko kludne. Vies, keby si ich na to nabozenstvo nedala, nevedeli by, o com to je. Nemali by o tychto veciach informacie a vyucba nabozenstva im ich da. Ty si nadalej stoj za svojim nazorom, ze do kostola chodit nebudes, ak to nepovazujes za potrebne, nezaujimas sa o tieto veci a si stastna aj bez toho. Dolezite je, ze to neprekaza tvojmu priatelovi, ze tam nechodis a jeho rodicia nech uz do tychto vasich sukromnych zalezitosti nos nestrkaju, aj ked bud si ista, ze budu. V ziadnom pripade nechod byvat k svokrovcom a ani jeho netahaj, aby isiel byvat k vasim rodicom, chodte radsej do podnajmu a hotovo. Aby ste boli sami a na zaklade vzajomnych dohod a kompromisov zvladnete aj vychovu deti, ktore budu mat moznost rozhodnut sa medzi zivotom s vierou a medzi zivotom bez viery. Aky zivot si ale vyberu, to uz obaja ponechajte na ne. Nerobte na ne natlak, cize nech ich tvoj priatel nenuti chodit do kostola a rovnako ani ty ich od chodenia do kostola neodradzaj. Pre deti je dobre, ak maju v urcitych veciach ponechanu moznost vlastneho rozhodnutia a vlastnej volby. Druha vec je ta, ze nikdy pred detmi nenadavaj na krestanov a na ludi, ktori do kostola chodia a rovnako ani tvoj priatel nech nikdy nenadava pred detmi na ludi, ktori do kostola nechodia a su ateisti. Naucte ich, ze vsetkych ludi si treba vazit a mat k nim uctu bez ohladu nato, ci do kostola chodia, alebo nie. Ako rodic najlepsie dosiahne, ze jeho dieta si bude inych ludi vazit? No predsa tak, ze svojmu dietatu ukaze, ako sa to robi. A na kom? No predsa na nom. Ak ma rodic tendenciu si svoje dieta vazit, tak si ho vazi uz v case, ked ako trojrocne so zasratou plienkovou ritou chodi, vazi si ho aj v case, ked ako patrocne do skolky chodi a este sa nevie, ci bude mat neskor v skole dobre vysledky, alebo ci bude mat dyslexiu, slabsiu hlavu na ucenie, ci dobru hlavu na ucenie a ci sa raz stane lekarom, ci bude talentovane na spev a vyhra Superstar, alebo bude spievat falosne, ci bude majstrom Slovenska v atletike, alebo bude sportove drevo... Kto si svoje dieta vazi, ten ho chvali za jeho uspechy v oblasti, na ktoru je nadane a pokial ide o jeho nezdary v oblasti, na ktoru je antitalent, tie mu radsej nepripomina a nikdy nenuti svoje dieta, aby dosahovalo uspechy v oblasti, na ktoru je antitalent a aby v tejto oblasti na sebe makalo (napriklad skola), ked je talentovane v inej oblasti (napriklad atletika), ale ho bude podnecovat k tomu, aby zamakalo na sebe v oblasti, v ktorej je dobre a na ktoru je talentovane a aby sa posnazilo pre buducnost v tejto oblasti sa presadit tym, ze tato oblast sa neskor stane jeho pracovnou oblastou a bude ho zivit (napriklad sa stane sportovym trenerom, ci rozhodcom...). Pred cudzimi ludmi o nezdaroch svojho dietata nikdy hovorit nebude, ale ho radsej bude chvalit za uspechy, ktore dosiahlo v oblasti, na ktoru je talentovane. Chvalit, chvalit a chvalit, iba malo kritizovat. Chvalit zato, ako umylo riad a nekritizovat zato, ze nevynieslo smeti... Taketo dieta citi, ze rodic si ho vazi a aj ono si bude vazit ludi. Existuje osoba, ktora ma IQ 146 a za celych 8 rokov na ZS neurobila v diktate ani jednu chybu. Rodicia ju nikdy za nic nepochvalili, len ju za vsetko vzdy iba kritizovali, hoci bola vsestranne nadana, ci decka v skole kreslili, spievali, alebo cvicili, ona bola vzdy a vo vsetkom najlepsia. Isli jej jazyky a isla jej aj matika, a predsa sa jedinej pochvaly a jedineho uzannia od rodicov svojich nedockala, ktori nedelu, co nedelu vysedavaju v kostole a zdoraznuju jej: "Cti otca svojho i matku svoju!" Ale ako si ma ona vazit svojich rodicov, ked rodicia si nevazia a nikdy nevazili ju? Ako dieta dostavala denno-denne od otca bitku len tak pre nic-za nic, ponizovana byvala rodicmi nonstop. Inak ako kravou sprostou a telatom hlupym ju ani nenazvali. Ked jej matka prikazala nieco urobit, napriklad umyt okna, tak namiesto pochvaly sa dcera dockala iba vysmechu a ponizovania a nadavania do krav sprostych, ze preco chytila tuto handru a preco nie hentu, preco utiera do handry a nie do noviny, preco ked uz do noviny, tak nie do tejto, ale do hentej... a nicim sa im nedalo zavdacit. Za ciste jednotky na vysvedcku ju nepochvalili, iba jej dve mladsie sestry zdrali ako hady za trojky a stvorky... a osud sa postaral o spravodlivost, zostal im prazdny velky byt. Najstarsia frigidna samotarka bez tuzby po laske sa pobrala prec a tula sa svetom, zivi sa roznymi pracami v zahranici, na ktore VS netreba a setri si na studium s tym, ze vlastnych rodicov ani na promociu nepozve, mladsie nasli stastie v laske a tiez sa rozprchli po svete. Nedockaju sa veru rodicia jedineho telefonatu, jedinej sms-ky, navstevy dcer su len zriedkave a dcery pridu len vtedy, ked si z toho bytu potrebuju vziat nejake veci, ci niekde na urade, v banke... v danom meste nieco vybavit. Ked chces, aby si dieta vazilo ludi, ukaz mu, ako sa to robi a ukaz mu to na nom!

neista, male dieta sa samozrejme nevie rozhodnut, ci veri alebo nie. ale vie prejavit volu, ci chodi rado do kostola alebo to je len na prikaz rodica. v tom by som to na tie deti nechala a podla toho sa aj k tomu postavila. a moze ich k tomu nenasilne viest, aby nemal zo seba zly pocit, napr. im moze citavat Bibliu, tu by mal mat asi aj tak kazdy precitanu ;)

liberta25:
s tym by prave nesuhlasil, nedaval by im co si mysli ze je pre ne najlepsie... Rovnako si myslim, ze male dieta sa nevie rozhodnut ci chce verit alebo nie, bude to len na zaklade rodica. Bojim sa, ci by to pre neho alebo pre mna nebol prilis velky kompris, kedze viera je sucastou neho. S rodinou vychadzam, jeho rodicom to nevadi, trochu sa bojim ako by im mohlo nevadit ze ich vnuca by mohlo nebyt veriace. On ale tvrdi, ze by im to nevadilo - aj ked neviem ako ked mali trochu problem s tym, ze jeho sestra byvala so svojim priatelom pred svadbou - neboli z toho ale ziadne intrigy alebo zakazy.

liecit:
urcite s nim nie som len preto, ze by som sa bala, ze iny nebude (aj ked ten maly strach je asi v kazdom)... skor sa bojim aby som neodmietla nieco kvoli problemu, ktory vobec nie je tak velky ako ho teraz vidim.

Veď chodiť v nedelu do kostola môžeš aj ty :) 45 minut ta nezabije. Ja som na tom podobne. Ocko nieje veriaci ale mamka ano. Chodim kazdú nedelu do kostola s mamkou a ocko chodi iba cez veľke sviatky

Takze si s nim aj zo strachu ze iny nebude?

priatel by mal respektovat to, ze ty si ateistka. ak by ste mali deti, tak by som ich dala pokrstit, ale nenutila im vieru. kompromis sa v tom da urobit, parkrat do roka (Vianoce, Velka noc) ist do kostola spolu, ked budu deti, aj s nimi a uvidite, ci k tomu inklinuju alebo nie. skor, podla toho, ako pises, by som mala obavy, hm, nazvem to, zo sposobu zivota jeho rodiny. pravdepodobne chodia do kostola pravidelne a neviem teda, ako ta beru, ako neveriacu, alebo ci oni s tym nebudu mat nejaky problem. fakt neviem, ako velmi vas ne/viera rozdeluje, ja som ti to napisala, ako to vidim, vzhladom nato, ze som veriaca a priatelov som mala a mam neveriacich.