ahojte potrebovala by som radu..mám veľmi komplikovaný vzťah s mamou.. prijali na vysnívanú vysokú školu darí sa mi snažím sa popri tom som si našla aj brigádu..problém je ale s mojou mamou..nedá sa s ňou ani poradiť či porozprávať je to strašne negatívne zmýšľajúca osoba a hrozne ma ničia jej poznámky.. stále mi rozpráva ako školu nedokončím ako nemám budúcnosť po štúdiu pretože niesom z bohatej rodiny ktorá má meno proste z čohokoľvek sa teším to mi zneguje že ved nech počkám čo si budem musiet ešte preskákať a nech sa dlho neteším.. častokrát aj vela plačem pretože nemám už silu mamu počúvať musím sa strašne držať aby som neprepadla jej negativizmu...rada by som preto vedela (ten kto má moju skúsenosť) ako ste riešili život s takýmto rodičom. prestahovanie sa z domu bohužial teraz nepripadá v úvahu nakoľko som len študentka a peniažky z brigády by nestačili na pokrytie všetkých nákladov na bývanie stravu oblečenie atd... dakujem za rady.
Strašne negatívna mama
Mala by si odist. Aspon na ten internat. Ono sa to nezda, ale jej negativizmus sa moze do teba hlboko vryt, zozierat ta zvnutra, ovplyvnit ta ani nevies ako. Ja som od tej mojej a este aj jej matky pocuvala od ranej mladosti ako pri porode trpeli, ako prisla pri mne o vlasy o zuby, starka takmer vykrvacala, pocuvala som len same horory. Cele dospievanie mladost som toto vkuse pocuvala. K tomu mam este aj blbe zily, takze vsetko mi len cez ruky pichaju lebo inde sa mi neda. No a toto vsetko dokopy aj ine este ma tak velmi ovplyvnilo ze strach z deti a vsetko okolo toho bol vacsi nez tuzba ich mat. A popritom deti milujem
Viem presne ako sa citis. I ked som nezazil taky extrem ako pises v mnohom mi to pripomenulo vztah s mojou mamou. Ta starsia generacia, najma ak nevidi ziadnu perspektivu a nesplnilo sa im vela snov tak su plni pesimizmu. Moj pripad bol taky ze som byval na intraku a domov chodil iba na vikendy a nevnimal to. No po skole som zostal doma kym som si vyriesil byvanie a vtedy na mna doladol ten jej pesimizmus. Bolo to na nevydrzanie presne ako pises ty, snazil som sa ju zmenit, boli to denno denne hadky a boj a stale poucanie ohladom toho co robim zle az ma to doslova vyhnalo z domu. Potom sa to upravilo a ona sa zmenila, i ked je stale negativna tak uz si sama uvedomila ze treba sa vediet zo zivota aj tesit. Poradim ti jedno, odid! Ty ju nezmenis, nedokazes zvratit to co ma ona odzite a zakorenene hlboko v sebe. Cim skor odides, tym je vacsia pravdepodobnost toho ze nasajes toho negativizmu najmenej a neovplyvni to tvoj zivot. Mas dost rokov na to aby si si dokazala od nej vziat to spravne a zvysok zvladnes aj sama. A prospeje to aj jej, lebo vela veci prehodnoti ked bude sama. Bude si viac vazit ten cas ked budete spolu.
Musis sa obrnit voci neagtivizmu svojej mamy. To ze je starsia a ma skusenosti nie je dovod na to aby bola negativisticka a v tebe ubijala akekolvek idealy. Studujes a to je obdobie ked ma clovek narok aj na idealy. Kedy ma mat idealy a vizie o svojej peknej buducnosti, o tom ako vystuduje a najde si pracu, ze bude mat rodinu a ze sa mu bude darit, ked nie v mladosti a ked studentom? Nejde o nerealne snivanie, ide o idealy, ved tie nas zenu vpred. Musime verit v seba aj v tom co robime. Kym si studentka, to je idealny cas na to aby si mala idealy, aby si mala svoje ciele, aby si na sebe pracovala a verila v seba samu. Iste, nie vsetko v co verime a o com snivame sa naplni. Ale preco by si uz teraz mala prepadnut skepse a pesimizmu. Ten kto ma idealy, pracuje sa sebe a hlada cestu ako naplnit to co si vysnival, ten ma sancu, ze sa mu vela aj splni, lebo ide za svojimi cielmi.Kto v nic neveri, nema sa mu co splnit. Obrn sa a hlavne neprepadni pesimizmu svojej mamy. Pestuj si radost z toho co sa ti podarilo a hladaj si v okoli ludi, ktori su podobne nastaveni, to ta spravi odolnejsou voci pesimistickej matke. Ona nech sa utapa vo svojom negativizme sama. Nepiste mi, ze som naivna, mam doma dvoch studentov a stojim nohami pevne na zemi.
Uprimnu sustrast, ked mas taku neprijemnu matku ako ja :-(. Sice ja mam stabilnu pracu a uz len cakam, kedy mi pridelia najomny byt, ale aj tak som neni pre nu dobra dcera... Vzdy ked ju vytoci moj brat po triciatke bez ziadnej perspektivy osamostatnit sa, vyzuri sa na mne a vykrici mi aj to, co neni pravda... Ja som si ista, ze osamostatnenim sa nase vztahy znacne vylepsia, a pocitam ze to bude aj v tvojom pripade... Tak, mozno to budes musiet este nejaky rocik musiet pretrpiet, a casom si niekoho najdes s kym by si mohla ist byvat...
no poradím ti...intrák...a nepočúvaj ju....počúvaj seba...chod za tým čo chceš...intuiciu počúvaj...mal som podobný prípad mamu, ale prevychoval som ju:)) , i ked tvrdo...fakt že tvrdo...až sa ma zlakla, inak to nešlo...si na svete sama, konaj podla seba...nájdi si priatela...nech ti pomôže...opora...to je základ...mamu maj rada...ale život si riad sama a nenechaj si hovoriť...nikdy...pekný deň Lucia
V prvom rade si choď za tým, čo sama chceš, lebo od toho závisí tvoja budúcnosť. Neviem, či bývaš v blízkosti školy, ale ak by ti dali internát, čo v prvom ročníku (väčšinou) dávajú každému prvákovi, ktorý si zažiada, tak sa môžeš čiastočne presťahovať a na víkendy domov chodiť nemusíš. Intrák zoženieš aj za málo peňazí, ak ti nebude vadiť viacej spolubývajúcich v izbe, ale aj ten drahší je ešte stále cenovo výhodnejší než podnájom. Samozrejme, záleží aj na tom, že v akom meste. Ďalej je možnosť vybaviť si sociálne štipendium, určite sa skús poinformovať v škole, či by ti vyšlo, pretože aj to by mohla byť finančná injekcia. Maximum vychádza vyše 200 € mesačne. Každá suma dobrá, aj keby ti vyšlo menej. Vysokoškolákovi sa brigáda hľadá oveľa ľahšie než stredoškolákovi a najdôležitejšie je chcieť robiť, vtedy nebude problém si niečo nájsť. Kade chodím, všade hľadajú brigádnikov. Uvidíš sama v 1. ročníku, že možností je veľa, len treba hľadať a nevzdávať sa.
Verím tomu, že tvoja mama má v istých percentách pravdu - niektoré veci, ktoré sprvu dobre vyzerajú, proste nevyjdu. Ale keď ti ofrfle totálne všetko, to naozaj pokazí radosť. Myslím, že mama zažila v živote veľa zlého alebo je takto naučená od rodičov, takže iná už nebude. Časť z toho by vyriešil lekár, ktorý by jej predpísal antidepresíva, ale nie som si istá, či ju tam dostaneš. Neostáva ti nič iné, iba púšťať jej reči jedným uchom dnu a druhým von, a tešiť sa z toho, čo si dosiahla, a z drobných radostí života. Neskôr, keď už budeš stáť na vlastných nohách, si môžeš s mamou sem-tam sadnúť a porozprávať sa s ňou, nech jej odľahne na duši. Hlavne na ňu nekrič a neodvrávaj, to jej negativistické postoje ešte posilní ("už aj vlastná dcéra je proti mne").
Na kazdy vztah su dvaja, aj na tento. Ty si teraz k obdobi ked chces lietat a svet sa zda gombicka, mama ma svoje skusenosti. Ak je to tak, ze hovoris o sebestacnosti a v zasade o tom ako sa vsetko da (co patri k tvojmu veku) tak to vyzera, ze ak by chcela aj ona by to dala... Tym sa moze citit ohrozena. Dost zvlastne to vyznieva aj v tedy ked to hovori dieta v rodicovskom byte, pritom papa rodicovsky chlieb... Aby sme si rozumeli - deti vnimaju obmedzenia rodicov ako nieco co im striha kridla. Rodicia chcu aby ich dieta bolo uspesne, ale jednoducho uz nemaju ruzove okuliare. je to stary generacny problem. Nepises napt. o aku vysoku skolu sa jedna. Ak to je technika alebo geneticke inzinierstvo, tak matka reaguje prehnane ;-) ak je to ale socialna praca a podobne... No... Jednoducho su na jednej strane idealy a prvy nadych do dospelosti, na druhej realita a skusenost. pochopenie, komunikacia a pocuvat jedna druhu, to je asi najlepsia cesta... Vela zdaru ;-)
