Neviem sa s jeho stratou zmieriť..

Príspevok v téme: Neviem sa s jeho stratou zmieriť..
Lostsoul

Ani neviem ako začať.
Pred pár dňami to bol rok, čo si brat môjho priateľa vzal život.
Našla som ho v ich rodičovskom dome (kde sme nejaký čas bývali s nimi)v pivnici a ten pohľad mám neustále prd očami. Dlho mi trvalo kým som sa tam sama odvážila ísť.
Čo je ale bolestivejšie je fakt, že až po tom všetkom vyplávali na povrch mojej duše všetky moje potláčané pocity k nemu. Kým žil, snažila som sa to v sebe celú dobu potláčať (v začiatkoch preto, že bol odo mňa o nejaký ten rok mladší, ale postupne za tie roky dospel a bol mi veľmi blízky - niečím, čo mi až teraz dochádza - rovnako citlivý aj keď to nedával tak najavo, chápavý, a aj fyzicky ma priťahoval), lebo priateľa ľúbim a sme spolu už niekoľko rokov, záleží mi na ňom.
A tak som prakticky už rok v depresii - chvíľu je to lepšie a potom mam chuť plakať, kričať.. sú to pocity, ako keby mi niekto zabodával nôž priamo do srdca. Vždy keď práve niečo nerobím, tak spomienky zosilnievajú a veľmi to bolí.. veľmi mi chýba. :(
Niekedy mam pocit, ako keby sa mi to iba snívalo a on bol len odcestovaný. A potom príde vytriezvenie, že tu proste už nie je a nikdy nebude.

Neviem čo si s tým počať. Voči môjmu priateľovi by to nebolo fér, nechcem mu ublížiť, znamená pre mňa všetko ale ako sa vysporiadať s týmto. :( Zo začiatku som si myslela, že to postupne prebolí a ostanú len pekné spomienky ale chýba mi čoraz viac.

Nemám sa o tom s kým porozprávať lebo všetci priateľa poznajú a asi by to ani nepochopili a myslím, že by mi to ani nepomohlo.. srdcu nerozkážem. Ale neviem ako žiť ďalej.
V ten deň sa pre mňa všetko skončilo a už vlastne len čakám na to, keď tu už nebudem.. a dúfam, že existuje niečo po.. a že ho ešte uvidím.. aj keď sa vo mne miešajú pochybnosti aj keď som veriaci človek.. Neviem čo robiť. Nedokážem k nikomu nič také ako k nemu cítiť.
Skôr by som zvládla keby žil a bol šťastný s priateľkou, mal rodinu.. priala by som mu to veľmi ako to vlastne aj bolo. Lebo som vedela, že spolu byť nemožeme. On o mojich pocitoch nevedel. Ale že tu už nie je, s tým sa vyrovnať nedokážem.

Lostsoul

Ale ja proste len chcem, aby bol späť nič viac. Zranilo ma to ešte viac ako keď mi zomrela mamina pred pár rokmi a to vtedy bolelo naozaj veľmi. Nedá sa zatvoriť spomienky a zabudnuť alebo nič necítiť ak sa nejaká znova objaví. Nie som robot, aby som sa vedela preprogramovať.

anjelik *

Lostsoul, ty sama si svoj život a všetko to, čo sa ti deje, si vytváraš len a len ty sama. Sama v sebe si vytvorila spomienku na svojho *priateľa*, ktorú každým jedným znovuoživením posilňuješ, až sa stala jedinou a dominantnou a zatienila všetko ostatné. Všetko to, prečo si predtým žila, z čoho si sa tešila, prečo si bola šťastná. To sa občas stáva, že je človek príliš nevedomý a podarí sa mu to urobiť. Ak chceš späť svoj vlastný život, samu seba, musíš to stopnúť. Lebo ťa to definitívne pohltí a ty si začneš namýšľať, že ťa niekde čaká a odpravíš sa v idiotskej predstave, že je to to, čo máš urobiť, aby si konečne bola šťastná. To by bola predsa škoda, nie? Nenarodila si sa na to, aby si svoj život, samu seba, takto premrhávala, úvahami o niečom, čo nikdy nebolo a ani nikdy nebude. Prečo sa takto týraš? Si mladé žieňa, tak obráť už konečne list s týmto príbehom a začni žiť nový. Príbeh sebavedomej a šťastnej ženy, milujúcej svojho priateľa, tešiacej sa tak, ako keď si bola malá, že je krásne ráno a teba čaká kopec dobrodružstiev a nie nejaké vyprchlé spomienky na niekoho, koho môžeš milovať, ale nie tak, aby si pre to nevidela tých ostatných, ktorí tvoju lásku potrebujú rovnako. A tá prvá v poradí si ty sama. Najbližšie, keď si na neho spomenieš, v predstave zatvor album so spomienkami na neho a nechaj to už konečne byť. Usmej sa a ver, že to je niečo, čo by ocenil viac ako to, čo sama sebe robíš. Tak hodne šťastia pri znovunájdení samej seba. :o)

Lostsoul

Zvazovala som to, ale neviem ako mi to moze pomoct. Vyrozpravat sa ak viem, ze tie pocity tu proste boli, su a budu.. nedokazem ho prestat lubit len preto ze zomrel. To nejde. A asi moje podvedomie odmieta prijat fakt, ze uz ho neuvidim. Neviem ako to riesit.
Priatelovi ublizit nechcem, nie je z tych, ktori by sa za to na mna nahnevali, ale asi by to pe neho ani nebolo ok. Mozno nieco aj tusi (medzi riadkami) ale nedava najavo. Alebo si to nepripusta. Vdacim mu za vela, pomohol mi v tazkych chvilach tak som sa snazila aj ja jemu pomoct ked jeho brat odisiel. Aj ked prave tie pocity, ktore voci nemu citim mi to robili o dost tahsie byt silna a podrzat ho.
Vlastne jedna kamaratka to vie, tej som sas tym zdoverila s dufanim, ze to nikdy nikomu nepovie. Ale neulavilo sa mi ani potom.
Uzivam Deprim posledne 2 tyzdne aby mi to ako tak pomohlo. Teda ak to zacne ucinkovat, viem ze tym ze to niesu klasicke ADP je to ine ale nechcem lieky. Uz len preto ze viem, ze on mal obdobne problemy, bol aj v nemocnici, aj mal asi 4 druhov antidepresiv a ako to dopadlo. Chcem si zachovat cistu hlavu. Ale neviem si predstavit teraz roky zit, byt akoze stastna s vedomim, ze ten, koho som lubila, tu uz nie je.
Po detoch netuzim, to vie aj priatel ze radsej by som cestovala ako sa starala o decko. A v podstate aj on ma podobne priority a sny. Len mi pride zivot bez neho priserne dlhy a nezmyselny.

zewa

Mrzi ma, ze mladi ludia takto odchadzaju a aj to, ze ich pribuzni to musia doslova prezit. Je to vsak uz rok. To je cas, kedy by to malo pomaly odchadzat. Smutok zoslabovat. I ked samozrejme sme individuality a odlisni. U teba nedochadza k tomu odchodu smutku a spomienok. Ak si doteraz este nevyhladala odbornu pomoc, je na case. Nie je mozne, aby si taketo pocity u seba skryvala nekonecne dlho. Musis ich dat von, porozpravat sa. Nie je nic zle na tom, co si k nemu citila. Pocitom nerozkazes. Myslim, ze by ti dobre padlo porozpravat sa aj o tvojom terajsom vztahu a jeho buducnosti.
Co si o tom myslis?