Som chalan a v novembri som oslavoval 14 rokov. Asi v dva alebo tri týždne po narodeninách som začal cítiť neopísateľný pocit v strede hrudníka. Mal som pocit ako by som tam mal nízky tlak alebo nejaký predmet, začalo ma pichať v pravej časti hrudníka a niekedy mávam tiky. Stále pociťujem únavu a prestávam mať chuť do života.
Som 27 ročná žena na materskej dovolenke. Som vydatá jeden rok. Manžela celkovo poznám dva roky. Môj problém je, že trpím depresiami na materskej dovolenke.
Mám 22 rokov a pri výške 172cm vážim len 46kg. Žiadným "zaručeným" spôsobom sa mi pribrať nedarí. Vždy som bola štíhla, ale nie takto. Problémy nastali asi 2 roky dozadu, kedy som začala viditeľne chudnúť, z tváre mi zmizol úsmev, som stále unavená, do ničoho nemám chuť, pridali sa aj depresie.
Mám dlhodobejšie problémy s nespavosťou (4 mesiace), k čomu sa pridružujú ďalšie problémy (padanie vlasov, nervozita, beznádej, celková vyčerpanosť, problémy s menštruáciou). Som 4 mesiace po pôrode a vtedy sa moje problémy začali. Mala som ťažký pôrod, aj počas tehotenstva som veľa vracala. S manželom žijeme v spoločnej domácnosti, samostatne v byte rok aj 3 mesiace, predtým sme nemali skoro vôbec problémy. Po pôrode som strávila 2,5 mesiaca u svokry a vtedy sa to celé začalo. Manžel nás chodil po práci navštevovať aj cez víkendy. Ale večer odišiel na byt, aby si oddýchol. Nemala som s tým až taký problém. Ale svokra ma neustále urážala a kontrolovala. Pre objasnenie situácie uvádzam len pár príkladov: Po pôrode som 2 mesiace kojila, zakaždým sa ma spytovala, či držím správne hlavičku bábätku aj si to preverovala. Nebolo to len prvý krát, ale ustavične. Zo začiatku, keď som ešte nemala skúsenosti s kojením, raz mi malá nechcela pustiť prsíčko, tak ju svokra nasurovo odo mňa odtiahla, takú bolesť som mala, myslela som si, že sa mi odtrhla bradavka. Keď som ju na to upozornila, povedala len „prepáč“. Malá trpela strašnými kolikami aj refluxom. Detská lekárka jej predpísala kvapky na zmiernenie koliky. Aj s tým mala problém, aby som jej ich nedávala, doslova povedané, aby som ju tým „nezabila“, neustále sa vypytovala, koľko kvapiek dávam. Keď som ich kvapkala, nahlas počítala, až tak ma kontrolovala alebo neviem proste, čo si mám o tom myslieť. Keď malá grckala, stále mi tvrdila, že som ju nedržala dosť dlho hore vo zvýšenej polohe, hoci som ju držala tak dlho, ako som len vládala. Zakaždým min. 15 min. určite. Bola som totálne vyčerpaná, v noci som bola na malú sama a boli situácie, keď nevedela zaspať 3 hodiny do ďalšieho kŕmenia a celý čas vyplakávala. Keď som sa sprchovala alebo bola na WC, stále mi chodila do kúpeľne. Dokonca mi ani nechcela dovoliť ísť na pár dní domov k rodičom, tvrdila, že malá je ešte strašne maličká, aby neochorela... Taktiež mala problémy aj s naším psom, hoci podotýkam, že psa nemáme v dome, ale na dvore. Keď som si konečne vydobila ísť domov k rodičom (po viacerých dňoch hádky), keď som sa vrátila, mi povedala, že malá nepribrala a že som jej nedávala jesť. Ako matku ma to strašne bolelo a veľmi sa ma to dotklo. Nakoniec po návšteve pediatričky sa potvrdilo, že malá pribrala. Potom bola rada. Ďalej, keď mala malá strašné vyrážky na tvári, za žiadnu cenu nás nechcela pustiť ku kožnej, hoci pediater nám to vyslovene prikázal. Ja som s malou nevedela ísť sama, nakoľko som bola v zlom fyzickom stave a nemala som k dispozícii auto. Nakoniec po týždňovej hádke súhlasila a maličkej problémy ustúpili. Keď mala maličká koliky, snažila som sa jej pomôcť, ako som len vedela (masáže bruška, cvičenie nožičkami ... ). Za toto všetko som bola skritizovaná, že načo to robím. Jedine som ju mohla len nosiť a ísť s ňou na prechádzku. Dokonca stále, keď malá plačkala, stále ma posielala len na prechádzku. Nemala pochopenie ani na to, keď som hovorila, že maličká strašne veľa plačká. Vraj je to normálne a všetky matky si to museli pretrpieť. Keď prišla za nami moja mama na návštevu, tak sledovala každý náš krok, nemohli sme osamote prehovoriť ani pol slova, stále liezla za nami aj do vedľajšej izby. Potrebovali sme pozrieť na internete 1 autobus, aj do toho sa zamontovala, že prečo nie druhý... Aj k autu nás prišla von vyprevadiť, aby sme sa nemohli ani len v kľude rozlúčiť. Cez deň, keď maličká zaspala, chcela som ísť na internet poradiť sa, ale väčšinou len pozrieť rady ohľadne starostlivosti o maličkú, keďže som s tým nemala až také skúsenosti – bolo to moje prvé dieťa. Aj s tým mala problém (hoci mali neobmedzený prístup). Že prečo doslova povedané „žbrílam“ po internete a nestarám sa o malú. Pritom som sa o ňu starala, ako som len najlepšie vedela a robím to doteraz. Stále sme sa hádali a v kuse mi sľubovala, že sa už nebude do nás miešať, len nech sa nesťažujem manželovi. Manželovi, keď som sa pár krát sťažovala, ten len toľko, aby som to ešte nejako vydržala. Potom som chodila s maličkou raz za čas aj domov k rodičom, ale stále s tým mala problém, či dobre kúrime atď. Hoci sme mali doma v tej izbe teplejšie ako u nej. Situácia sa zlepšila, keď sme sa od nej odsťahovali na byt. Zo začiatku nás častejšie navštevovala, stále, keď manžel nebol doma. Zobrala malú na prechádzku, ale zakaždým mi niečo vytýkala. Keď som ju brala dolu po vchodových schodoch – máme bezbariérový prístup, zvládla som to úplne v poriadku. Aj vtedy, že prečo nie inak. Ja som ju stále brávala dole, lebo ona je už staršia, aby s tým nemala problém. Minule, keď sme išli k detskej dr., práve som ju začala obliekať, keď došla. Ona mi začala voňať malej oblečenie – zvlášť ponožky, košieľku aj podbradníček. Všetko som mala čerstvo oprané, tak ma to strašne urazilo. V nedeľu k nej musíme chodiť na návštevu – na obed. Vtedy mi stále prikáže, aby som malej priniesla mliečko, aby som ju kŕmila u nej. Aj túto nedeľu mala viacero problémov (prečo som si dala podkolienky, prečo som malú tak obliekla...), ale to som si nevšímala. No dorazilo ma, keď malá vygrckala mliečko a ona mi povedala, že som ju nedržala dosť dlho hore vo zvýšenej polohe. A to už bola asi posledná kvapka do pohára! Strašne ma trápi, že mi nedôveruje, v kuse ma kontroluje, uráža a kritizuje. Hoci si dovoľujem tvrdiť, že som zodpovedná osoba, dokonca až príliš. Asi to je ten problém. Som dosť citlivá, ale nemôžem za to. Ide mi len o to, aby sa maličká mala čo najlepšie a snažím sa jej všetko zabezpečiť. Malá si vyžaduje obrovskú starostlivosť, nemôžem ju nechať ani na minútku samu, lebo začne plačkať. Aj najesť sa viem len vtedy, keď zaspí, aj to rýchlo nahádžem do seba, čo ak sa zobudí. Snažím sa všetko čo najlepšie zabezpečiť a ešte ja som tá najhoršia. Manžel mi len stále povie, že nech to neriešim a on má vážnejšie problémy ako nás „dve“ riešiť. Som absolútne bezradná, vyčerpaná, lebo neviem spať. Neviem, či je toto normálne, či len ja som príliš precitlivelá. No predtým som takéto problémy nemala. Už som rozmýšľala aj nad samovraždou, ale samozrejme, že som to nedokázala urobiť a ani to neurobím kvôli maličkej a kvôli svojej rodine. Momentálne uvažujem nad tým, že sa odsťahujem na istý čas alebo aj natrvalo domov k rodičom, ale neviem, či urobím správne, bojím sa toho.
Moje ťažkosti spočívajú s dlhotrvajúcou depresiou. Už takmer polroka beriem antidepresíva (Sulpirid Belupo a Coaxil), chodím na pravidelné stretnutia s psychiatrom, ale nevidím žiadne zlepšenie. Je mi lepšie iba vtedy, ak beriem dané lieky, skúšala som ich na jeden deň vysadiť, ale stavy sa vrátili okamžite ako úder do hlavy. Ťažko sa mi zaspáva, trápi ma každá maličkosť, mám neskutočné zmeny nalád. Rada by som sa s niekým porozprávala, ale nemám s kým, nikomu nedôverujem. Stále sa mi striedajú melancholické, smutné nálady s hnevom a absolutným pocitom vyčerpania a nemohúcnosti. Všetkým svojími náladami ubližujem, som neschopná sa rozprávať s ľuďmi, neviem si nič zapamätať a sústrediť sa nato. Začala som si aj písať denníček, na uľavenie, ale tiež nemám z toho dobrý pocit. Rozmýšľam nad návštevou psychológa, ale som presvedčená, že to nemá zmysel. Nebaví ma žiť tento život, bez zmyslu a radosti sa cítim ako prázdna škrupinka ale zase si ho ani nedokážem vziať. Neviem, čo už mám robiť. Neviete mi poradiť nejaké odreagovacie cvičenia? Nechcem celý život prežiť pod vplyvom liekov.
Jedna sa o to, ze nedokazem zabudnut na mojho byvaleho...mozno by na tom nic vazne nebolo, keby tento stav netrval uz vyse sest rokov...mala som medzitym uz par vztahov, ale do nikoho som sa nedokazala tak zamilovat...aj v sucasnej dobe mam vztah, v ktorom som sice stastna, aj napriek tomu mam vsak chvile ked myslim na toho byvaleho...jednoducho mam pocit ze mi aj po tych rokoch stale chyba a istym sposobom ho stale milujem...tento stav ma velmi ubija, lenze neviem co mam robit...chcela by som na to konecne definitivne zabudnut.
Asi pred vyse mesiacom sa ku nam nastahoval priatelov brat, nasiel si na blizku pracu, a z rodicovskeho domu by sa mu len tazko dochadzalo vyse 80km do prace. Je to sice len docasna situacia, no mame 21.5 mesacnu dcerku. Svagor sa nastahoval do jej detskej izbicky, kde sa hravala, no este stale spinka s nami v spalni. Ide o to, ze zacinam mat z neho depresie, ma ine navyky ako my, 3 roky sa snazim robit si v domacnosti poriadok a teraz je to vsetko fuc...nehovoriac o jeho smradlavych veciach...nasmradla cela detska izba...za cely cas si nedal oprat nic, okrem ponoziek, ktore si perie, pretoze mu hrozne smrdia nohy a tenisky mava na balkone. Priatel si robi zo mna nepriatela, pretoze on to inak vnima..je to jeho brat, ok, ja mu to nezazlievam, ale pre mna je to stale cudzi clovek, ja po nom umyvam vanu, wc,cely byt.. neprispieva mi ani cent na domacnost, stravuje sa aj z nasho, lebo moj mu ponukne jest..pije nasu kavu, pouziva vsetko nase, pritom ani nic do domacnosti nekupuje..Strasne ma to trapi, nakolko platime drahy podnajom, a ledva prezivame z mojej materskej.. samy mame malo, musime si poziciavat..Teraz zacali pracovat aj v noci, cele dni prespi, dcerka sa uz boji chodit hrat do izbicky, predtym sme sa tam hravali, hracky si prinasa do obyvacky...Narusil nam nase sukromie, i ked teda len mne a malej.. Som z toho uplne zufala, a obcas sa mi protivy ist z vychadzky aj "domov" ...pretoze uz pocit domova nepocitujem...pripadam si tu ako piate koleso u voza, ako na navsteve u dvoch bratov..ak sa snazim s priatelom diskutovat na tuto temu, tak zacne na mna kricat, ze ved tu nieje rok, a ze co mi stale vadi, ze snad nenecha brata na ulici..no je to mesiac co je tu, ale mam pocit, ze nema v plane odist, teraz dokonca pouzivame jeho pocitac, lebo nas bol pomaly..a ten chcu dat ich otcovy..vraj si ho potom od neho kupime.. Poradte mi prosim, ako sa nezblaznit z tejto situacie, ako pripadne preckat jeho pobyt?
Mam dospeleho syna ktory ma velmi problem navstivit lekara, mam podozrenie ze ma cukrovku-dedicnu, ale o navsteve lekara nechce ani pocut...ma este jeden velmi problem...casto chodil autom na dovolenku do chorvatska od minule roka nedokaze prejst cez tunel, ani cez serpentiny...dokonca sme museli zrusit dovolenku...ma prave tento rok 40 rokov, bojim sa aby nieco nepremeskal....taketo pocity ma aj jeho otec...ale ten na este bojacnost z lietania.., ale najviac ma trapi to ze nechce ist na preventivnu prehliadku....u mna to nevidi, chodim pravidelne, stravuje sa velmi dobre...vacsinou bio, zeleninu, vela ovocia a kvalitne potraviny, co mam podla vas urobit, aby si dal urobit vysetrenie.
Mam 31 rokov a nemam za sebou prave najlepsie obdobie. Depresie, nespavost... Postupne som to nejako prekonala, ale sem tam ma este prepadnu tazsie myslienky a vtedy to riesim jedinym sposobom ktory ma ukludni...rezanim sa. Hanbim sa za to. Su chvile ked si myslim ze uz je to za mnou ale je to asi silnejsie ako ja. Myslite ze sa da takato vec zvladnut aj bez odbornej pomoci?
Moj problem sa tyka mna a mojej 3 rocnej dcerky. Ja mam 34 rokov a je to moje prve dieta. Ked som s nou sama, dcera je ku mne mila, dokonca z nicoho nic sa prituli aj povie ze som jej mamka. No problem nastane az ked pride manzel. Ona ma vtedy odstrkuje a krici na hlas-Ty nie, tatik! On jej musi dat jest,pit, obliect ju. Odomna pred nim vsetko odmieta. Strasne na tom je, ze dcera mi to prednim robi aj na ulici pred ludmi, aj na navsteve. Ked niekam ideme same je to na nepoznanie. Samozrejme bolo mi od ludi uz usetrenych mnoho divnych pohladov, pretoze dievcatka vacsinou idu za rucku s mamkou, aj ked nieco potrebuju automaticky poziadaju mamu. Otca asi vtedy, ked sa mama nestara, alebo je k dietatu nevsimava. Ibaze toto vobec nie je moj pripad. Hlavne ja sa o nu staram, manzel nie. No a toto ma byt vysledok? Mna osobne to velmi trapi a uz ani nehovorim co si musia pomysliet ostatne matky, ked vidia tento prejav. Co to prosim ma znamenat?
Už od detstva som si niečo zapisal do hlavy a mal som z toho depresie furt som na to myslel a teraz po roku zas to preciťujem od rana do večera na niečo konekretne myslim. Nnemozem sa susetrediť na nič. Nechapem sam seba.
Cca 2 týždne, párkrát do týždňa dostávam negatívne vtieravé myšlienky - spôsobiť blízkemu milovanému človeku niečo zlé. Samozrejme sa s týmito myšlienkami nestotožňujem a neviem prečo sa objavujú. som skôr negativista a bojko. taktiež pedant- čo sa týka čistoty, mám 25 rokov a som dosť pracovne vyťažená, popri práci aj študujem. Veľmi som sa zľakla, pretože v jednom odbornom článku som čítala, že vtieravé myšlienky môžu prejsť aj do schizofrénie. Taktiež kontrolujem vždy pri odchode z domu, či je vypnutý plyn, či je zamknuté- niekedy som schopná vrátiť sa kvôli tomu aj do bytu, hoci som už na ceste do práce. V detstve som si hovorila, že ak nespravím to a to (úplnú banalitu), zomrie môj blízky, samozrejme že vtedy som tomu nepripisovala veľkú dôležitosť, až teraz, keď som zistila z rozličných internetových fór, že niektorí ľudia majú podobné problémy a berú na to aj antidepresíva, čo ja určite nechcem. Moja otázka ako proti tomu bojovať, ako sa toho zbaviť? Je to niečo vážne?
Trojročná dcérka má asi 2 mesiace problémy so zajakávaním, zrazu sa začala zajakávať na takmer každom slovíčku, toto obdobie trvalo asi týždeň a ustalo, po pár dňoch sa to ale vrátilo a trvá doteraz, ale zajakáva sa v podstate na začiatku vety, "no no no no" a povie niečo bez chyby, "štartuje" väčšinou na začiatku vety. Večer keď je unavená, zajakávanie sa zhoršuje, a robí hrozné hysterické scény, plače, v podstate bezdôvodne sa hádže o zem, kričí a tak podobne. Poobede spať odmieta. Je možné, aby spúšťačom bolo zľaknutie? - praskol pri nej balónik, a na druhý deň sa to začalo. Prípadne, má 7mesačnú sestričku, ktorá je 2mesiace už aktívnejšia, sedí, vstáva, berie jej hračky, takže pozornosť sa dosť obracia na mladšiu dcérku. Ešte podotknem, že od dojčenského veku bola opakovane vyšetrená pre drobnú somatickú stigmatizáciu, je prenatálnehypotrofické dieťa s predilekčným držaním hlavičky. Cvičili sme aj Vojtovu metódu od 9-15mesiaca. A k otázke: neurológ jej predpísal Promethazin 5 Berlin-Chemie, 2x denne 5ml po prečítaní príbalového letáku sa mi celkom zježili vlasy na hlave z rôznych vedľajších účinkov. Je ten liek vhodný pre také malé dieťa? Môžeme aj my ako rodičia nejako ovplyvniť to zajakávanie? V podstate sa snažíme zajakávanie ignorovať, neupozorňujeme ju na to, snažíme sa o láskavý fyzický kontakt.eď
Dobrý deň, mám 22 rokov a som študentkou vysokej školy. Posledný rok a pol mávam depresie a prudké zmeny nálad. Pomerne často sa mi stáva, že dobrá nálada sa z minúty na minútu stratí a z ničoho nič sa rozplačem...toto sa deje, len keď som sama, v spoločnosti sa mi to ešte nestalo. Častejšie mávam takéto stavy počas skúškového obdobia, vtedy som v neustálom tlaku, mám pocit, že nič nestíham, že zlyhávam. Mám pocit, že všetko, čoho sa chytím, sa rozsype ako domček z kariet. Nič sa mi nedarí a tieto neúspechy môj problém ešte znásobujú...Z každej strany stále počúvam, ako mám myslieť pozitívne a všetko sa zmení k lepšiemu, no nedokážem to. Snažím sa, ale ako mám myslieť pozitívne, keď v mnohých prípadoch si za tie neúspechy nemôžem ja sama, ale nejaký arogantný profesor, ktorý si chce niečo dokázať a odbúrava si svoje komplexy na študentoch? Neflákam tú školu, učím sa, idem na skúšku s pocitom, že to viem a aj napriek tomu sa to nepodarí...Študujem pozemné stavby a architektúru, na školu som sa tešila už od 12 rokov, bol to môj sen, škola by ma aj bavila, keby mi neustále nepadali pod nohy polená a rôzne prekážky. Áno, prekážky sú na to, aby sa zdolávali, ale mám pocit, že na mojich pleciach je toho stále viac a viac a myslím že to je príčina mojich depresií...doma sa to hanbím povedať, zdôverila som sa len priateľovi, zatiaľ mi vždy pomohlo keď sme sa o tom porozprávali...depresie sa ale vrátili po pár dňoch znovu...už dlhší čas sa odhodlávam, že navštívim odbornú pomoc, lebo sa bojím, že sa to ešte viac zhorší...stále som ešte nenašla odvahu ísť za psychiatrom...ani neviem, či potrebujem papier od svojho lekára, alebo ho môžem navštíviť aj bez neho...párkrát som sa dokonca prichytila, ako myslím na samovraždu, no vzápätí mi došlo, že až tak ďaleko by som nebola schopná zájsť...teraz nie. No depresie mávam stále silnejšie, tak preto som sa rozhodla urobiť prvý krok a obrátiť sa na Vás.
Chcem sa spýtat na detskú šikanu na základnej škole. Mám synovca, ktorý navštevuje prvý ročník zš. Práve dnes som sa dozvedela, že šikanuje spolužiakov. šikanuje ich tým, že núti aby im kupovali sladkosti - konkrétne každý den 10 ks pelendrekov. Pre seba má on 4 ks, 5 kusov dáva chlapcovi, ktorý pravdepodobne šikanuje jeho a jeden nechá tomu, ktorý mu to kupuje. Vraj aby nazabažal....Toto trvá od septembra, tento týžden pridal k tomuto peniaze...konkrétne pýta od spolužiaka 200€ do 15. júna mu ich musí doniest, lebo ho zabije! Naozaj 200 €. Ten chlapček nechce chodit do školy, stále ho bolí žalúdok, ani sa mu nečudujem. To že je šikanovaný zistila jeho mamina, keď jej zmizlo z peňaženky 200 €, ktoré práve dostala na výplatu. Najskor si myslela, že ich stratila, alebo nechala v bankomate, ale všimla si synčeka, ktorý bol akýsi nesvoj a našla pod matracom schovaný peniaz. Tak to z neho akosi vytiahla. Je to strašné, veď má len 7 rokov. Ja pracujem v škole, konkrétne tam, kde sa to deje. nie som učitelka, som len účtovníčka....čo mám teraz spravit, ako sa chovat čo povedat, ako to zastavit...zatial mamička, chlapčeka, ktorého šikanuje nechce íst za riaditelom ani za triednou.
Asi pol roka mam podozrenie, ze moja matka podvadza otca. Ani nie podozrenie, lebo som nasla dokazy. Ma 43 rokov, rok bola na urade prace, ale od maja uz pracuje na polovicny uvazok a berie dochodok. Bola psychiatricky liecena, netusim nazov diagnozy, ale mala stavy uzkosti a domyslala si veci, ktore sme jej nerobili. Teraz berie lieky Apineton, Solian a Krytiko. Otec chodi na dvojtyzdnovky, sestra je stale niekde vonku a ja som polovicu tyzdna na private, takze ma vela volneho casu. Moje podozrenie vyplyva z toho, ze ked som potrebovala si zavolat z jej mobilu, nasla som tam viacero cudzich cisiel a sms spravy s obsahom ako napr. Si velmi sarmantna, kedy sa stretneme a pod. Spravy boli opatovane odoslanymi spravami podobneho typu. Jedno cislo si uz aj ulozila pod menom Peter, ale ked som tajne zavolala na to cislo, aby som si overila podozrenie, predstavil sa mi pod inym menom a zacal so mnou flirtovat. Vcera bola mama dlho do noci vonku a ked som jej zavolala, pocula som, ze je v aute. Ked som sa jej dnes pytala, kde bola, vyhybavo odpovedala, ze prec. Zdoverujem sa Vam, lebo nikomu neverim, priatelovi sa nechcem zdoverit, lebo skusenosti ma naucili, ze to nerobi dobrotu, ak este nie je v nasej rodine, ale podla mna od vcerajsieho telefonatu s mamou musi mat tusenie a babku z otcovej strany nechcem zarmucovat, je velmi precitlivena a sestra teraz maturuje. Otcovi sa to bojim povedat, neviem si predstavit, ze by sa rozviedli, aj ked som dospela a teoreticky by sa ma to uz nemuselo dotknut. Rozmyslala som, ze by som mame dala ultimatum, bud sa rozide, alebo to budem riesit s otcom.Ale podla mna by sa aj tak len zacala rozculovat a este by si vsetko vymazala a popierala. Ak jej ludia oponuju, je velmi vybusna, neda sa s nou rozpravat ani po dobrom. Najviac ma rozculuje, ked doma sa k otcovi liska a zacali spolu chodit do krcmy na kofolu, resp. ona to vzdy navrhne. Bohuzial otec pride mierne opity. Toto jej tiez v duchu vytykam, ebo on potom musi "vyrovnavat hladinu" este 2 dni a baka, ktora s anmi byva, je taktiez z toho zarmutena. Neviem co mam robit,tak ma prosim Vas niekam posunte a chcem Vas poprosit, aby ste mi neodpisali diplomaticku odpoved.
Nedávno mi diagnostikovali tetániu, problémy som mala však už dlhšie. Pri strese občas trpím problémami so zaspávaním. Blížia sa mi štátnice a (neviem či to súvisí s tetániou) ja mám cez deň aj v noci obrovský strach, ktorý ma obmedzuje takmer vo všetkom, aj v učení. Na ten strach nemám pádny dôvod, patrím k tým úspešnejším študentom v škole. Aj keď sa môže stať, že neuspejem, viem, že je tu augustový opravný termín. Ten môj strach je však nenormálne veľký, nemám chuť jesť, aby som ako-tak fungovala, tak beriem ráno a poobede jednu tabletku Benosenu, Magnézium, Kalcium, a večer pred spaním Frontin, aby som vôbec zaspala. Mám ho brať len v prípade potreby, viem že je návykový, ale teraz bez neho nedokážem existovať, skúšala som to, ale po 3 hodinách čakania na spánok prišiel namiesto spánku tetanický záchvat. Viem, že píšem asi neskoro a ste príliš vyťažený, ale bola by som rada, keby ste mi poradili, ako ten strach prekonať napr. dychovými cvičeniami, alebo niečim iným. Úprimne, občas to beriem reálne s nohami na zemi, ale ten stav sa mi vie rýchlo zmeniť a zrazu si myslím že sa zbláznim, aj keď vlastne nemám dôvod tak reagovať...
3 roky sa liečim na psychiatrii, najskôr mi diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu a hraničnú poruchu osobnosti, neskôr mi zmenili diagnózu z F31 na F25 - schizoafektívnu poruchu. Navštevujem aj psychologičku pravidelne (raz za týždeň) ale k ničomu to nevedie, nedostavuje sa žiaden výsledok. Okrem toho beriem lieky (Fevarin, Kventiax, Depakine). Cítim sa mizerne, neustále myslím na samovraždu, sebapoškodzujem sa rôznymi spôsobmi (rezanie, lieky, pálenie cigaretou...). POciťujem absolútnu beznádej, prázdnotu, nič pre mňa nemá zmysel. Vnútornú prázdnotu si "liečim" jedlom, za tri roky som pribrala 40 kg na váhe, čo je pre mňa tiež zničujúce, nenávidím svoje telo, aj keď momentálne som v stave keď mi je to jedno. Posledný mesiac sa mi navyše dejú čudné veci, nespoznávam okolie ktoré by som mala poznať, pozerám sa akoby z inej perspektívy, ako keby som bola o meter vyššia. Najhoršie sú však tie samovražedné myšlienky, pretože veľmi túžim zomrieť, ale nechcem opustiť rodinu, už som rozmýšlala aj nad tým, že ich zabijem aby som mohla zomrieť s pocitom, že po mne nikto nezostal. Ako mám riešiť túto situáciu? Som bezradná, na psychiatrii som ležala už asi 12 krát ale neverím že mi pomôžu.