ahojte. mam síce len 17 rokov, ale nadobudla som pocit, že u mňa začína rozkvetať sociálna fóbia. bola vo mne už dávno, ale až teraz som si to nejako začala uvedomovať... nemám problém s červenaním sa, dokonca nemám pochybnosti ani o svojom vzhľade (nevadí mi pokiaľ idem mestom a niekto na mňa pozerá)..môj problém spočíva skôr v komunikačných schopnostiach. bojím sa niečo povedať aby som netrepla blbosť. mám pocit, že nezapadám do kolektívu a že moje slová sú každému na príťaž... - nástupom na strednú sa moje postavenie zmenilo. na základnej som mala svoj okruh ľudí ale tu nemám nikoho lebo radšej ako by som sa zapojila do debaty, sedím sama v lavice a čumím do učebnice.. nikdy mi nerobilo problém porozprávať sa s 1-3 ľudmi ale pred väčšou skupinkou som mávala vždy obavy... a pred cudzími už úplne. nedokážem si nič sama vybaviť zo strachu, že by som musela otvoriť ústa a niečo povedať..pri nakupovaní ma zaleje teplo a nervozita.. nedokážem v spoločnosti jesť.. nedokážem zavolať niekomu cudziemu.. tým pádom sa nedokážem ani dostať k brigáde a tak môj život prestáva mať cieľ - čo to bude v robote? ako si nájdem zamestnanie s mojou povahou?? stále mám nejaké obavy z môjho vyjadrovania sa. mám teraz svoj vlastný myšlienkový svet, uzatváram sa pred spoločnosťou do seba :(... mám jednu najlepšiu kamarátku a aj partnera, ale ani s jedným sa o tom rozprávať nechcem - pripadala by som si ešte hlúpejšie ako teraz :( v poslednej dobe som stratila úplne záujem o ľudí (okrem partnera). radšej sa idem sama prejsť a rozmýšľať ako by som vybehla niekam do spoločnosti... a keď ma raz za čas chytí nálada na zábavu zistím, že nemám s kým ísť :( nechcem byť už takáto tichá myška, ktorá nedokáže nič vybaviť..ale čo s tým? :( bola by som veľmi rada ak by sa niekomu podarilo môj príspevok prečítať do konca a poradil mi.. prípadne ak by mi napísal niekto podobný ako ja..som už zúfalá :(
Sociálna fóbia?
Viete ktori sociofobici su na tom najhorsie ? Jednoznacne chalani ! Babi aj keby nechceli tak nejaka ta pozornost sa na ne uz nalepi, ved zijeme vo svete ktoremu vladnu muzi a ich zaujimaju prevazne zeny.
Dokaz, 7/10 sociofobicok ma alebo mala priatela. Chalan sociofobik ? Drviva vacsina z nas babu nepobozkala ! Ach ! Takysto tym padom su aj babi nachylnejsie k uzdraveniu sa.
Co nam chalanom teda zostava ? D: My potrebujeme obrovsku volu inac sa nepohneme vpred. Nikto nam nehadze zachranne lana, nic. Musime si sami pomoct a byt vytrvali. To je ale tazke, ved ani medzi mentalne zdravymi ludmi nenajdeme casto cloveka ktory ma pevnu volu.
Uz nechcem byt smutny a slaby :( Alebo mozno je to moj osud, tpiet. Mozno vo svete existuje urciti balans veci kde jedni trpia a jedni sa raduju. Mozno my neni sudene byt stastny .. radsej zomriet a mat pokoja, dufat ze v dalsom zivote budem uz konecne stastny ..
Ten pocit neskutocne milujem a nenavidim zaroven. A nie vsetci chalani (vratane mna) chcu take zeny, v dnesnej dobe viest spolocensky zivot znamena robit veci, ktorymi ja zo zasady opovrhujem, a tym padom opovrhujem aj tymi ludmi. Vlastne aj preto nemam rad ludi, nie preto ze su aki su, ale preto co robia. Maju oci a nevidia, maju usi a nepocuju. Proste nezapadam a uz istu dobu mi to prestalo vadit a preto ti tu teraz pisem tieto haluze, ked stym nieco cchces spravit tak konaj, ak nie tak si zvykaj.
Odizolovat sa od ludi da, a aj do takej neskutocnej hlbky ako si ani nevies predstavit, su to nekonecne muky, ktore nikdy nechci zazit.
Ak mu natebe zalezi nemas ho preco sklamat. Je stebou lebo chce byt stebou a takato situacia nesmie narusit nejaky vztah. Ak narusi, je to test/skuska do zivota, po ktorom budes zase odolnejsia proti niecomu.
Veru tak, nadej umiera posledna, kazdy ma nadej, ale nie kazdy ma silu, tebe silu moze dat priatel, moze aj nemusi.
trencan - sama neviem. s inymi vecami nemam problem sa mu zdoverit ale s touto mam :( akosi mam v hlave zakodovane to, ze chalani chcu zeny, ktore sa chodievaju zabavat s kamaratkami, vedu spolocensky zivot, celkovo su oblubene atd. a aj ked viem, ze by ma kvoli tomuto neopustil, nechcem ho istym sposobom takto "sklamat" :(
...mne to tiez uz akosi neprekaza, ta samota. milujem ten pocit ked sa mozem ist sama prejst a porozmyslat.. ale uvedomujem si, ze je to len zaciatok konca. takto sa odizolovat od ludi :( a uplne to vlastne ani nejde.. cudzim ludom sa snazim vyhybat aby sa ma nahodou na nieco nespytali, nechceli odo mna nieco...
tebe to vobec neprekaza?
a nadej mas aj ty, nadej mame vsetci..len musime prist ako nato..
Mna uz niekolko rokov, ani netusim kedy som vlastne prisiel o vsetok spolecensky zivot, a celkovo priatelov a tak. Teraz ked sa pozriem dozadu tak vidim co vsetko som mal a co vsetko teraz nemam. S dvomi spoluziakmi sme boli nedavno po skole na pivo (vynimocne, ale pivo mam rad :) ) a ja som sa nemal ocom sa snimi bavit, akurat o skole, o nicom inom. Oni proste rozoberali vsetko, kto kde skym kedy ako naco preco zaco, kazdy kazdeho pozna je kamarat, kto kde bol co zazil. No co uz len poviem ja.
Co sa tyka priatela, ak myslis ze stoji zato aby si mu otvorila svoju dusu povedz mu to, rozpravajte sa. Ked mas jeho, mas nadej.
Ak sa chces zmenit, musis niekomu ukazat svoje "druhe ja" ine cesta neexistuje, inac sa stale budes utapat v problemoch ako sa utapam ja, ale ja som si uz zvykol, mam svoj stereotyp, svoje zvyky, svoje vady.
Ale stale citim ze trochu citim.
A preco vlastne nechces aby vedel o tomto tvojom strachu? Kazdy ma nejaku vadu/anomaliu, nejaku chybu v matrixe, on ma tiez nejaku vadu ci uz vaznu alebo menej vaznu.
trencan - a teba to ako dlho trapi?
priatelovi sa to "bojim" povedat. viem, ze by ma vypocul, nezosmiesnil a pomohol by mi najviac ako by vedel, ale ja nechcem pred nim ukazat toto svoje "druhe ja".pri nom som uplne normalna, odviazana, plna elanu.. nechcem aby vedel o tomto mojom strachu. v podstate nechcem aby to nikto vedel.hmm :(
Ja som natom presne rovnako ako keby si opisovala mna. Lenze ja navyse nemam ani najlepsiu kamaratku/kamarata ani partnera. Asi tak.
Zijem na pocitaci, ciernom caji a vela cukre. Ked nemam v krvi sladke, vsetky zle pocity sa znasobuju. Ale postupne velmi pomaly sa dostavam do bezneho zivota (komunikacia), ale celkovo co sa tyka spolocenskeho zivota to absolutne nic, to asi nezmenim a zostanem tak ako som naveky alebo az dokedy mi preskoci a zle bude. A to mam 18 rokov.
Inac ak sa mate s priatelom NAOZAJ radi, povedz mu o tom, ak ta ma skutocne rad pochopi ta a budes zase o krok blizsie k realnemu svetu.
Ahoj, a hodne stastia :)
