BUDOVANIE RESPEKTU

Doteraz sa stale trapim, co moze byt pricina mojich uzkostnych stavov.
Panicka porucha sa mi zacala objavovat po tom, co som zistila, ze nemam
docenenia v praci, rastol len vo mne vnutorny hnev, zlost voci
nespravodlivosti voci mne. Potom nezhody u svokrovcov, kde uz je to
teraz lepsie, ked uz mame samostatnu domacnost. To boli prostredia, kde
napatie doslova denne rastlo. Lenze teraz som na materskej a coskoro
pojdem do prace a mam z toho obavy, ci zase nebudem voci nadriadenemu
uprimna a poviem, co ma trapi. Lebo po preradeni z ineho pracoviska ma
povazuju za novacika, a pritom mam uz dost velku prax a nedavno ukoncene
dialkovo VSE, tak ako aj ostatnym sa dava vyssie ocenenie, tak som
chcela len to aj ja dosiahnut a dosiahla som pravy opak,symbolickych 5
eur ako odmenu , ci vlastne vysmech. Tak uz som si povedala, ze teraz ,
ked budem v praci, tak budem ticho, splnim si denne, co treba a s nikym
nebudem nic riesit. A ci dostanem vyssie ohodnotenie, ci odmeny necham
sa prekvapit. Lebo doposial vdaka mojej uprimnosti, hoci pravdivej, som
nic nedosiahla, skor ponizenie na plnej ciare. A ked sa tak zamyslam
hlboko do mojej pamate, tak vzdy tie neprijemne stavy od detstva
suvisia, ze sa citim kritizovana nepravom, 5kolom u voza a o to horsie,
ze sa porovnavam a zavidim. Nemala som v zivote priatelku, ktorej by som
povedala vsetko a mohla sa o nu opriet, len kamaratky. V skole ziadna
priatelka, pocas prace tak isto nie. A ked sa nad tym vsetkym zamyslam,
tak zistujem, ze mojim problem je RESPEKT. Nemam ho u inych a ani teraz
u vlastnych detoch. Ako sa da vlastne taky respekt ziskat? Robit presny
opak toho ako som zvyknuta - pocuvat druhych, byt empaticka, nie
sebecka, nechat druheho dohovorit myslienku, nevybuchovat ci uz nadsenim
alebo zlostou a menej rozpravat o sebe a hlavne dovernosti komukolvek,
komu citim doveru hoci, by som ho videla prvykrat. Je to asi tym
nahradzanim priatelky. Hoci , ked som vydata mi ju nahradza manzel
podobne ako v minulosti sestra. Neviem si asi tym, ze nemam respekt
ziskat trvale priatelstvo, len take chvilkove na oko. Jasne, ze chyba je
vo mne, lebo nie som empaticka velmi a neviem druhych pocuvat, len seba
presadzovat recnenim. A ta vyrecnost pritom u mna zacala az po skonceni
skolskych cias, v praci. V skole som bola ticha, hanbliva myska, 5kolo u
voza, co sa vzdy cervenalo pred tabulou a potili sa mu ruky. A potom v
praci drza, uprimna, tvrdohlava, co si ide za svojim riesenim problemu.
Vyrastala som v rodine, mama ucitelka, robila vsetko za otca, ten dostal
po skonceni VS schizofreniu a tym sme si to so sestrou oddniesli v
detstve - nesamostanost, menejcennost, spoliehanie sa na to, ze mama
vsetko urobi, lebo ta je stale akcna. Lenze takato akcna som bola aj ja
po skonceni skoly , ked bolo cokolvek treba vybavit, objednat doma hned
som frcala. Ale teraz som ako zaseknuta vdaka strachovej chorobe zo
seba. Nastastie schizofreniu sme so sestrou nezdedili, ta je dokonca
vseobecnou lekarkou. Len ja tie stresy tazsie zvladam ako ona, hoci tiez
je podobna povahovo vybusna. To mame asi po otcovi. Len ona ma stastie ,
ze ma epatiu a zaujem o druhych, mne to dost chyba. A pritom ma tesi,
ked sa dozvedam o inych nieco, len si ich neviem dlhsie ziskat. Je to
tym chybajucim respektom? VDAKA ZA VASE NAZORY A POMOC