Hi hey, hlásim sa znova a to je, popravde, veľký úspech. Znovu som sa narodila!
Alias nerobte blbosti, deti, žiť sa z času na čas aj oplatí:)
Alebo ako to celé bolo: "Mierne" mi opäť kleslo sebavedomie a vsugerovala som si blbosť, že nemám na školu, ktorú študujem, tak som sa rozhodla zabaliť to, už po siedmy raz. Tentoraz naozaj kvalitne: pichla som si dokopy 320 jednotiek inzulínu, 290 Actrapidu, zvyšok Lantus. Veľmi rýchlo prišla prudká hypoglykémia a tesne predtým, než som skolabovala, mi strach/pud sebazáchovy nakázal pojesť všetok hroznový cukor a vypiť džús, čo som mala so sebou. To ma dokázalo prebrať, tak som sa potom dopotácala po pomoc a vypýtala si zavolanie záchranky (bola som tak mimo, že som si ani na 112 nespomenula).
Záchranári mi pichli prvú glukózu (intravenózne)a hodili ma do nemocnice na urgentné. Tam mi podali ďalšie dve glukózy, keďže ma doviezli s glyčkou 1,8 mmol/L (pripomínam, že zdravý človek má okolo 5), no po miernom vystúpení glykémie klesla opäť na 2,2 mmol/L, čo už lekárka absolútne nechápala, ako je to možné a bolo treba podať ďalšiu glukózu. Nechcela ma pustiť domov, no ja som už zavolala mame a okrem toho som nechcela, nech mi robia nejaké vyšetrenia, aby z nich nezistili, koľko som mala v sebe inzulínu, pokiaľ by to šlo (tým pádom by som asi hneď letela na psychiatrické oddelenie...), tak som podpísala reverz. Totiž, Actrapid sa po 6 hodinách rozpadá, avšak táto obrovská dávka mi účinkovala až do dnešného obeda, keď gl. konečne vystúpila na 12,6 mmol/L a večer sa mi to konečne podarilo prepásť na 21,0 mmol/L. Pritom som celú noc priebežne pojedala čistý cukor, med, sirup a gl. šla stále dole a dole...
Summa summarum, pravdepodobne ma od smrti delili minúty a pár desatín glykémie (mám odskúšané, že ešte hodnotu 0,9 mmol/L by som prežila).
A ja to definitívne kašlem. Ten život si ma drží pri sebe, hajzel jeden:) A začínam byť presvedčená, že to asi bude stáť zato. Proste, sme raz tu a tak tu ostaňme do konca, život je boj, ktorý sa nevzdáva. Asi fakt. Ja osobne skladám sama so sebou zbrane. Viem, že depresií ma to nezbaví, možno ani sebapoškodzovania nie, hoci i s tým sa teraz miernim. Asi to chce celé srdnatejší prístup a ťažiť z toho, čo máme, maximum. Učiť sa žiť.
Neviem, ľudia, len dúfam, že vás, čo tu každú chvíľu tiež píšete, že nechcete žiť (chápem to, tieto dva posledné TS boli v mesačnom odstupe), to trochu nakopne. Trochu sa na ten život naserte a nenechajte sa ním ničiť. Nestojí to zato. Keep smiling. Však viete, zajtra bude určite horšie a pozajtra už možno ani nebude ;) :D
7. tentamen suicidii (pokus o samovraždu) a následky
Tie zazitky su na nezaplatenie. Najlepsie je ist na preliecenie vtedy, ak clovek nema ziadne problemy:)
Jednemu sme na psychiatrii nahovorili, ze ked pride primar, tak musi hovorit, ze pocuje hlasy, ze ma silne samovrazebne myslienky, ze chce utiect z psychiatrie. On mu to povedal.
Potom raz sme sedeli na chodbe, on vysiel od sestricky a hovori: chlapi, asi si musim ist lahnut, lebo primar mi zmenil liecbu a musim brat injekcie.
Meretseger, ak trafis na takeho blazna ako som ja a das na moje rady, tak sa z psychiatrie nedostanes ani po pol roku:)
Mali by byt izby na psychiatrii spravene tak, aby tam bol jeden psychiatricky pacient a jeden hluchy pacient. Cize by mali spojit psychiatriu s oddelenim pre hluchych alebo hluchonemych. Viem o com hovorim:) Pocuvat dristy blazna od rana do vecera, tak dakujem pekne.
U nas sa vravi: Niet jak hluchomu, bo nepovi nikomu:DDD
multiLevel: No, ja to viem presne, bolo to týranie a zneužívanie v útlom detstve, preto som dnes tým, čím som, tak psychicky labilná baba bez najmenších problémov ublížiť si, sebavedomie na nule a sebaláska mi nič nevraví. No a k rozvoju bipolárnej poruchy mi dosť pomohli stresy v škole, vyhrážali sa mi tam, etc. Ale v tom detstve bol základ, keď som sa ešte nemohla brániť.
Ale čo, nechcem sa ľutovať, čo bolo, bolo...
p.d.: Nevyvoláva u mňa suic. myšlienky, tie musím najprv dostať ("všetkým bude bezo mňa lepšie, len tu zaberám miesto," etc.) a inzulín je potom len východiskom. Strach z hospitalizácie nemám, však i tento druhý raz bol dobrovoľný, sama som sa do PK hrabala. Ale teraz by som to zas odmietla. Raz tak, raz tak...:)
MultiLevel - vieš prečo som to napísal? Ak uhádneš máš bod k dobru ale toto nebyť moja téma tak sa porúčam a želám Vám krásnu sobotu :)
Tak jasné, že som mal detstvo, aj keď možno nie ako polovica populácie ale mal. A áno boli v ňom aj problémy... Ale či to nejako súvisí s tým aký som teraz? Viem, detstvo ovplyvňuje ale nemyslím si to :) Ano ale keďže internet nie je anonymmný tak toto ti bude musieť stačiť :) Polož inú otázku.
precitaj si, co si sam o sebe napisal vcera 20:06
nevyrovnany, zakomplexovany..a mna len zaujimq, ci ste mali naprd detstvo. Preto nevyrovnany si sa zrejme nenarodil :-)
Este jedna poznamka. Nesnazil by som sa vsak zaujimat o vsetko, co sa tyka takychto veci, resp. sa snazit vsetko vyskusat, lebo to nemusi dopadnut dobre.
Cize inzulin u teba vyvolava s. myslienky? Ci predavkovanie?
Vies, Meret, ja ti poviem asi tolko, ked ma clovek psychicke problemy, tak si musi neustale uvedomovat, ze sa netreba bat. Ludia maju napr. aj strach z hospitalizacie, ja planujem, ze pojdem minimalne este raz do nemocnice. A netreba mysliet na problemy, resp. najlepsie nemysliet na nic. To sa silou vole asi ani neda dosiahnut. Ale da sa to dosiahnut cvicenim formy Siu Lim Tao, ktoru vymyslela mniska.
Pri cviceni tejto podla mna genialnej formy clovek pouziva raz lavu ruku a raz pravu ruku. Vzdy sa zacina tou rukou, ktora nie je dominantna. Jazyk treba mat oprety o podnebie. To je vsetko. Je to jednoduchsie ako viest energiu ci z tan tienu hore dole. Asi tolko.
Skus zacat cvicit tu formu, po nejakom case ta bude viest tao, tvoje podvedomie. Aspon ja to tak citim.
