Deptá ma škola, mám pocit, že mám rozdvojenú osobnosť

Príspevok v téme: Deptá ma škola, mám pocit, že mám rozdvojenú osobnosť
dievcinka666

Ahojte, chcela by som sa vás popýtať na pár rád a chcem si vypočuť vaše názory. Bola by som rad ak sa vyjadríte, ďakujem.:))

Takže som normálne 17 ročné dievča. Mám pár kamarátiek a kamarátov s ktorými mám dobré vzťahy a veľa známych. Vo voľnom čase chodím von partiou, tancujem a cvičím, prečítam si nejakú knihu a podobne. Cez víkendy občas zájdeme na diskotéku. Jednoducho klasický pubertálny život, nič výstredné nič čudné.

Medzi týmito ľuďmi som uvoľnená, komunikatívna, zábavná, milá, priateľská, prirodzene inteligentná. Proste som sama sebou. Celkovo v spoločnosti pôsobím celkom sebavedomo. Ale..

Je tu ten problém menom ŠKOLA, UČITELIA, SPOLUŽIACI. Nedokážem si vysvetliť prečo sa nedokážem takto správať aj v škole. Akonáhle prekročím prah triedy sadnem si a stáva sa zo mňa utiahnuté, tiché, tupučké dievčatko. Bavím sa len s jednou spolužiačkou, ostatnými nie. V škole sa nedokážem uvoľniť. Som tam úplne iná, niesom tam sama sebou a to ma hnevá. Hnevá ma že ľudia tam, či už spolužiaci alebo učitelia si o mne myslia, že som nejaká spomalená, hlúpa, nevýrazná, nudná, bez názoru..že mi je všetko jedno. Nevadilo by mi to, keby taká som, ale ja taká niesom a neskutočne som nahnevaná sama na seba že sa neviem presadiť. Chcela by som im ukázať, že aj ja som tu, ale niečo vnútri ma stále drží. Mám strach niečo povedať,..nechcem to napísať ale ako keby sa ich..hanbím, pritom v živote niesom hanblivá vôbec. Možno pôsobia na moju psychiku aj tie moje známky, neraz mi už jeden učiteľ, alebo spolužiak povedal, že som tupá. Ale ja sa v tej škole nedokážem uvoľniť, keď sa niečo naučím a v škole sa ma to učiteľ opýta neviem reagovať, ako keby tma pred očami. So spolužiakmi sa mimo školy nestretávam, lebo bývam asi 20 km v inom meste ako oni

Školu navštevujem dva roky, od vtedy sa mi tak neskutočne pošliapalo sebavedomie, že si to neviem vysvetliť. Stále rozmýšľam nad tým, čo si o mne druhý ľudia myslia, neustále premýšľam nad školou.

Agnes998

Ono podla toho co pises trpis zrejme len jej slabsou formou, skutocne to nemusi a ani urcite nebude trvat cely zivot. Rozdvojenu osobnost urcite nemas, pri SF ide o nespravnu komunikaciu mozgovych buniek, kedy si medzi sebou vymienaju informacie o hroziacom nebezpecenstve, aj ked realne ziadne nehrozi, ty si potom napata, nevies sa uvolnit, nevies spontanne kecat. Lahsie formy SF sa daju riesit psychoterapiou a vystavovanim sa situaciam, teda ze sa budes snazit nasilu komunikovat so spoluziakmi a ucitelmi, premahat sa k tomu. Ked to budes robit casto, mozog si zvykne ze tu nebezpecenstvo nehrozi a prestane tak plasit. Tazsie formy SF sa daju riesit branim niektorych druhov antidepresiv, je to tiez ucinna liecba, lieky nastartuju spravnu komunikaciu mozgovych buniek, treba ich potom brat aspon niekolko mesiacov a vysadzat postupne, ked uz budes zvyknuta normalne komunikovat so spoluziakmi, problem sa nezvykne vratit

dievcinka666

socialnu fobiu? ked mam taketo spravanie iba v škole? študujem o nej a veľa mi toho sedí, bojím sa že ju mám naozaj:(

Bola by som rada keby to bolo ako napisala Habiii, a ako to ešte ty vnímaš?

Agnes998

Mas socialnu fobiu, to, ze pri niektorych situaciach ci ludoch ju mas a pri inych nie je pre tuto chorobu casto typicke a je to ten lepsi pripad, lebo su aj ludia co ju maju v kazdej situacii mozno s vynimkou najblizsej rodiny. Nastuduj si nieco o tejto chorobe.

Habiiii

wow, akoby som čítala svoje riadky ja som uplne rovnako na tom. Mam s tym velky problem, niekedy sa premozem a som komunikativnejsia ale väcsinou je to presny opak,a aj spoluziaci reaguju na to ze " ehm nemam nazor" pricom hpo mam len nie vzdy ho vyslovim, a nie pozitivne, tiez ma trapi co si myslia,a cim viac nad tym rozmyslam tym je to horšie. Myslim si, ze je to len obdobie, nebude to trvat po cely zivot. Ak si este v puberte mozno ej to preto, alebo fakt neviem cim to je, lebo sama s tym bojujem.