Zdravím, viem že podobných príspevkov tu je asi veľa, ale napriek tomu sem napíšem svoj vlastný. Môj problém spočíva v tom, že som nespoločenský typ človeka a spôsobuje mi to v živote dosť veľké ťažkosti. Už v detstve som bol hanblivejší a myslel som si, že to prejde keď vyrastiem, ale omyl - stále je to horšie a horšie. Nemám prakticky žiadnych kamarátov, ženu som ešte nepobozkal, a nerád chodím kdekoľvek do spoločnosti, najradšej by som bol celý deň pri PC, maximálne si išiel niekde zabicyklovať/prejsť sa do prírody. V škole som bol šikanovaný a odvtedy sa môj stav ešte zhoršil, nemám prakticky žiadnu potrebu socializovať sa. Keď som s ľuďmi nemám sa s nimi o čom rozprávať, nebavia ma veci, ktoré riešia. Otázka znie, či sa to vôbec nejako dá riešiť, keď sám nemám potrebu nič na tom meniť. Ide mi len o to že v očiach iných ľudí, rodičov, príbuzných som divný čudák. Cítim sa ako keby som sklamal rodičov, neodmenil sa im za to čo mi oni dali. Nikdy som nechcel aby to takto bolo, no bohužiaľ osud ma k tomu akosi dotlačil a neviem sa z tejto siete vymotať. Ďakujem za všetky príspevky.
Extrémna nespoločenskosť
fobia z ludi - da sa prekonat len treba chciet /viem o com hovorim pisem/
memas sa o com rozpravat - a co tak konicky, treba vela citat, rozsirit si vedomosti a slovnu zasobu a potom nebude ziaden problem s kymkolvek sa rozpravat o hocicom
a aj ked je clovek sam este neznamena ze musi sediet doma - co tak chodit do kina, divadla, koncerty, do muzei, nakoniec aj na dovolenky /chodim sama na dovolenky a nikdy som nebola na dovolenke sama, vzdy som mala spolocnost/ - clovek nikdy nevie koho kde stretne
a rada : PC zamkni do skrine, chod von len tak na prechadzku a s usmevom na tvari
a svet sa zacne tiez usmievat
tu je moj email skyreaver@azet.sk
ahoj LonelyWolf
nechaj mi e-mail, rada by som si Tebou popisala
... neprichádza o veľa, len o lásku
... o teplo pri srdci, keď vidí, že mu je niekto vďačný za pomoc, za milé slovo, za úsmev
... pocit uspokojenia, že prekonal seba samého, že zistil, že vzťah z nejakým človekom (aj kamarátsky) ho napĺňa šťastím
... žije pre seba, má taký život zmysel?
lonelywolf, možno nemáš tú správnu motiváciu niečo s tým robiť - čo tak to len skúsiť, čo to s tebou spraví, či si toho schopný, ako budú na teba druhí reagovať?
Nie je to tvoj osud, si spoločenský tvor ako každý iný. Tvoja povaha má svoje klady - si určite hĺbavý, premýšľajúci, čo z toho, keď sa nemáš s kým o to podeliť?
Ja som tiež bola podobne na tom a nastal u mňa obrat. Nepovedala by som o sebe, že som spoločenská bytosť. Ostala som introvertom, len som sa trochu otvorila svetu. Aj Ty môžeš...
Ľudia, všetci máte niečo čo máte radi, alebo na čo sa tešíte, len to musíte vedieť vyjadriť...každý sme vo vnútri duše rovnakí a máme radi jednoduché veci...Môže to byť čokoľvek...je pravda že ľudia sú dnes všeljakí...každý má svoje haluze, ale rieši to po svojom...
ahoj,
Lonely Wolf, ja som tiez extremne nespolocenska,v ociach inych som cudacka,
ked som s ludmi nemam sa s nimi o com rozpravat, a viem, ze to nie je spravne, preto sa vzdy citim trapne, ked som vecne ticho,
ani sa neviem v zivote pre nieco nadchnut, o com by som sa s ludmi mohla rozpravat,
ja si tak hrozne uvedomujem tento svoj defekt, brani mi to zit zivot, tak ho iba prezivam,viem, ze nie som jedina, ktora ma nejaky problem, ale tento moj mi zoziera zivot
si vyraznejsi introvert, nic extremne zvlastne to nie je a zmenit sa to neda a ani by to nemalo vyznam
proste si taky, je to vrodene, ludia ti nechybaju, dokazes existovat ako samostatna jednotka, nevidim dovod, preco sa tym znepokojovat
ahoj LonelyWolf,neviem ci to ma zmysel to pisat...vlastne ci ma vobec nieco zmysel...ale mozno ano...takze to co prezivas to iste citim aj ja...tiez by som najradsej presedela cele dni doma ...pri PC,ale nemozem koli rodine...musim sa pretvarovat ze ma zivot bavi...je to hrozny pocit...bohuzial som zistila ze zabit sa nemozem a ani sediet doma a cakat na starobu alebo na smrt...to proste nefunguje...mam 30.rokov...a ked si predstavim ze mam zit este dalsich 40.rokov tak mi pride velmi zle...hahaha az sa s toho niekedy smejem...musime ist dalej...musime zit dalej...musime najst zmysel...ja som ho kedysi mala...bola som spokojna stastna...stalo sa nieco zle a odvedy mi zivot pride velmi nezmyselny...snazim sa najst zmysel...ale nedari sa...hladam Lasku...spriaznenu dusu...ktora by mi rozumela ako sa citim...
Asi máš pravdu, no mám taký pocit že keď to takto pojde dalej tak skoncim ako nejaky starý dedko, sám a bez ničoho. Ale možno je to moj osud, a nič s tým nenarobím, ked mam jednoducho takú blbú povahu.
ako pise miki, to zacni riesit iba ked budis tuzit po kontakte s ludmi a bude ti vadit samota. teraz je tvoja motivacia len taka ze nechces aby si vyzeral asocialne/nenormalne ale to nie je optimalny motiv
