Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Nechuť do života, prázdnota, osamelosť

Príspevok v téme: Nechuť do života, prázdnota, osamelosť
summit

Kde a ako vlastne žačať?
Mám 16 rokov. Už dlhšiu dobu som nešťastný a trápi ma to. V ničom nevidím zmysel, čím ďalej som väčší pesimista. Nič ma nebaví - iba moja jediná záľuba, ku ktorej sa však dostanem raz za dlhý čas. Najmä preto, lebo nemám s kým. Som skôr nespoločenský typ, nemám partiu, nechodievam po víkendoch piť, ako veľa ľudí v mojom okolí. Asi niesom moderný, dnešný mladý človek. Ani nechcem byť. Keď vidím a počujem problémy, ktoré majú napríklad moji spolužiaci, pripadám si veľmi... iný? Neviem, či je to to správne slovo, no nezaoberám sa alkoholom, fajčením, nejakou hrou, neriešim, kto ako vyzerá a snažím sa nemyslieť povrchovo.

Nechcem teraz riešiť, akí sú ostatní zlí, čo všeto robia zle a vyvyšovať sa nebodaj nad nich.

Chcem len povedať, že mám málo reálne blízkych priateľov. Mojim problémom v tomto je moja komunikatívnosť a hlavne moje sebavedomie. Cítim sa často ako niekto nemožný a zbytočný. S nikým sa nedokážem úplne otvorene porozprávať, bavím sa len s tymi, ktorých ako tak poznám. Od väčšiny okolitých ľudí vidím len nepochopenie, no keď ma niekto trochu bližšie spozná, tak počujem, aká som úžasná osoba. Neviem, čo je na tom pravdy, osobne si tak nepripadám, na to som asi moc málo namyslený, aby som seba akokoľvek chválil.
Tu je aj ten problém - s málokým sa spoznám. Snažím sa so všetkými ľuďmi v okolí vychádzať dobre, niekedy som možno až príliš veľký dobrák, čo môže byť pri dnešných ľuďoch na škodu.

Pred krátkym časom som zistil, že môj jediný kamarát, ktorému som skutočne dôveroval ma vie tiež podraziť a vykašľať sa na mňa. Komu mám teraz veriť? O tom, že moji "kamaráti" nie su žiadny kamaráti, len neskutočne falošní ľudia som sa už dávno presvedčil, no toto ma naštvalo. Ja sa snažím byť "kamarátom do dažďa" no z druhej strany to býva naopak.

Ďalšia vec je láska. Viem, som možno ešte na toto mladý, no poslednú dobu cítim, že mi to asi chýba. V tomto sa tiež odlišujem napríklad od mojich spolužiakov, ktorí, keď vidia pekné dievča alebo aj celkovo v pojme vzťah vidia len a len sex. Ja? Vo vzťahu by mi išlo najmä o lásku, porozumenie, všetky spoločné chvíle a hlavne šťastie zažité s mojou láskou.

Asi toľko k tomu všetkému. Mojim cieľom je byť šťastný, no nedarí sa mi to. Skôr naopak, len som nešťastnejší a nešťastnejší. Asi som sa tu potreboval vypísať a dostať to zo seba von. Všetkých pozdravujem :)

Anny46

V 16 rokoch má podobný problém kvantum ľudí, je zbytočné si myslieť, že si tým prechádzaš sám a nikto ti nerozumie.Nie všetci chcú cigarety, pivo a sex… naozaj nie. Len sa tak nejak neviete vy, čo to nechcete dať dohromady dajak… spravila som si teda poznámky, skúsim sa ku každej vyjadriť osobitne:

musíš si nájsť záujmy, úplne odhliadnúc od ľudí, musíš nájsť veci, ktoré ťa budú baviť. Ja osobne som za to, aby mal nejaký človek v každej oblasti (intelektuálnej, športovej a umeleckej) 1 záujem a mohol sa tak všestranne rozvíjať :) Daj si do googlu list of hobbies a tvoj aktuálny záujem môže byť nájsť si najzaujímavejšie záujmy :) záujmov je toľko stovák, že je ťažké si představit, že nenájdeš nič pre seba :) nemusí to byť nič tradičné. Ja napríklad debatujem, pracujem na rôznych projektoch (čo ma veľakrát dostane do zahraničia zdarma. :) ), učím sa španielsky, sem-tam leziem, hrám frisbee, chodím do fitka, píšem do časopisu, vediem školský časopis a učím sa hrať na gitare :) fantázii sa medze nekladú :D A spoznáš kvantum ľudí. Keď si ja nájdem na každom projekte z tých desiatok ľudí, čo tam sú len jedného kamaráta, každý rok mám 20 nových :D Tam sa spoznáš, aj keď nechceš a keďže máte společný záujem, hneď sa budete mať o čom rozprávať :)

Pamätaj na zlaté pravidlo:
Ak chceš vedieť kresliť, kresli, písať? Píš. Spievať? Spievaj.. komunikovať s ľuďmi? TAK KOMUNIKUJ S ĽUĎMI… nie je nič užitočnejšie, ako sa učiť praxou :D a aj keď ti prvá partia hneď nesadne a prvé kroky budú desný fail, za pár týždňov, mesiacov.. ti to pôjde stále viac a viac samo :)

Tiež nechodievam piť :) mám skvelú a veľkú partiu, vlastne tak nejak niekoľko :) a na každom záujme nejakú inú :) keď sa aj odniekiaľ ide piť (väčšinou na oslavu…) dám si proste kolu :D každopádne zo skúseností viem, že ľudia, čo majú radšej pikniky a čajíčkovanie ešte zďaleka nevymreli :D

Čo je pre teba hlavne dôležité je zamyslieť sa nad tým, čo chceš v budúcnosti :) spraviť si nejaké ciele a sny, na ktorých môžeš pracovať a dosahovať ich :) tie ťa vždy budú posúvať vpred a každý úspech a krôčik ťa naplní šťastím ;) napríklad si rozmysli, kam chceš po škole a môžeš sa daným veciam venovať už teraz, alebo si rozmysli, čo ti k tomu dopomôže – aj zháňanie kontaktov na ľudí, ktorí sa v danej oblasti vyznajú, učenie sa počítačových zdatností (programovania ai.), jazykov apod. nie je NIKDY na škodu :)

Spolužiakov si nevšímaj, nepoznáš ich životy, nevieš čo riešia, odosobni sa od nich. Možno sú vnútri tak nešťastní, že bez alkoholu a cigaret si život ani nevedia predstaviť. A ty môžeš byť hrdý na to, že vieš ;) proste na spolužiakoch ti život nestojí, aj tak väčšina vzťahov končí maturitou. Venuj sa zmysluplnejším veciam. Ak sa s nimi nevieš baviť, nos si do školy knížky, časopisy, tablet, křížovky, nejakú prácu, prestávky využi na relax, možno, ak môžeš, choď sa prejsť, najedz sa, choď na záchod, píš si denník, úvahy… whatever.

Rozhodne neuver, že si nemožný a zbytočný :) si rovnako dobrý, ako ktokoľvek iný, len si nemal možno najšťastnejších ľudí okolo seba, či najlepšie životné podmienky doteraz, ale si ešte len na začiatku života, všetko za pár mesiacov, popr. rokov dobehneš a predbehneš :)

Ak sa cítiš zbytočne, možno ti pomôže, keď sa prestaneš zaoberať sebou a začneš trebars viac pomáhať doma, prinášať rodičom a ľuďom naokolo radosť :) ja to robím napríklad tak, že som schválne na ľudí nezvyčajne milá, stále ich pustím sadnúť si v autobuse, keď vidím niekoho smutného, pýtam sa, či nepotrebuje pomoc, bezdomovcom dávam jedlo, doučujem základoškolákov a deti z problematických rodín, chodím venčiť psov do útulku, vediem školský časopis, organizujem rôzne podujatia, oslavy, často vyrábam darčeky :) lebo som sa naučila, že rozdávaním radosť rastie a že člověk je najšťastnejší, keď nerieši stále seba. :D brigád a dobrovolníctva je neúrekom.. sú z toho skvelé skúsenosti, zážitky, ľudia… :)

A neboj sa, až ty budeš vedieť čo chceš, mať kopec zážitkov a záujmov, tým pádom kamarátov a známostí a skúseností a vedomostí, nejaký parťák do života sa na tej ceste vždy pritrafí ;) aj tak som v tom, že väčšina vzťahov pred 20tkou sú trošku zbytočné :D

ANGEL-DEMON

ste v puberte, hormóny sa vám búria,..každý to prežíva inak..
tie procesy čo sa v tele v tomto období odohrávajú dajú celkom zabrať... a ked je niekto "slabšia osobnosť" je z toho dosť mimo...
ja som tým prešla bez problemov, ani som nevedela že nejakú pubertu mám,.. už dopredu som vedela čo chcem, už v 15 som vedela že moja priorita je skončiť strednú, čím skôr nájsť prácu, vypadnuť z domu a mať pokoj, celou strednou som tým žila.... a aká šťastná som bola ked sa mi to v 22 podarilo,.. a celý život sa mi zmenil, ten pokoj, klud, sa nedá ani opísať... robím veci ktoré JA chcem, kamarátim sa s kým JA chcem, nikto mi nekecá do života....

Gima

Ja mam nemeho kamarata, psíka. Je skvelý poslucháč a výhodou je, že nevie argumentovať. Niekedy aj to neme zviera je vhodnejšie ako psycholog. Na druhej strane si tiež vyžaduje starostlivosť a venčenie, čiže pravidelný pohyb.

Moireal

Zial, vacsina ludi si to ale neuvedomuje a ak aj ano, vzdy mame v sebe podvedome reakcie, ktore sa tazko ovladaju. Zavisi od toho,ako velmi sme traumatizovani. Aj ja si mozem povedat, ze viem, presne co by som nerobila, no stale to neviem nahradit tym, co by som robila, lebo problemy sa vyskytnu vzdy. Dieta je samostatna bytost s vlastnym prezivanim a nijaky rodic nemoze vediet reagovat dokonale adekvatne.
Chapem aj tych co vravia, ze keby si toto povie kazdy, uz by sme neboli ale povacsine to povedia ludia, ktori tych traum neprezili tolko.
Ak je ale clovek fakt nestastny, nielenze nechce plodit deti ale nechce sa ani celkovo vekmi socializovat. Taka je povaha psychickeho trapenia. Clovek ide dovnutra az miestami prestane chciet sam existovat. V pripade radosti ma chut rozdavat, socializovat sa a plodit deti. Ak su deti vysledkom takejto radosti, kazdy problem sa da riesit. Ak je to ale nehoda a dieta je nechcene, uz je vymalovane...

michael067

"ze nasi rodicia museli mat tiez dost naprd detstvo a preto nevedomky vracaju to, co sa robilo im."
Toto by som nedokázal, práve presne preto že som mal ja nanič detstvo by som sa snažil a chcel by som aby ho moje deti mali lepšie ako som ho mal ja.
By som si uvedomoval že som ho mal nanič a teda by som sa snažil správať inač.
Máš deti, tak teraz to už nie je o tvojej potrebe mať deti, ale je to o tých deťoch nie o tebe a preto sa máte zamerať na deti, nie sa seba a svoje potreby ktoré si chcete skrz deti "zadovážiť"
Žiaľ málo ľudí si to uvedomuje.

Moireal

Cliattsi,ani som nemohla docitat tvoj prispevok o sikane. Tak zle sa to citalo, lebo ja som zazila presne to iste. Vsetci, co maju v dospelosti nanic zivot, mali zakonite nanic detstvo.
Jedine co pomaha, je uvedomenie si, ze nasi rodicia museli mat tiez dost naprd detstvo a preto nevedomky vracaju to, co sa robilo im.
Ja by som tak velmi dopriala detom milujucu rodinu a rodicov,ale ako sa take nieco da, ked aj tak vacsina ludi pochadza z nezdravych prostredi. Robia len to co videli doma. Moji rodicia to mali velmi tazke a presne sa to tiez ukazalo.
Pamatam si, ze este ako nastrocna som si zaumienila, ze ja deti mat nebudem, lebo im nechcem ublizit tak, ako bolo ublizovane mne.

Reply

summit : si môj človek .. Mám len 14 ale mám to také do bodky isté .. Toto je dosť stará téma a možno si už úplne iný ale hľadám ľudí s rovnakým problémom .. Mňa už sprevádza 2 roky .. Som nespoločenský typ človeka, som introvert podla väčšiny divný človek ale keď ma spoznajú bližšie mi hovoria aká som užasná osoba .. možno je to tým že sa veľmi neprejavujem .. Mám málo kamarátov kedysi ma to trápilo ale keď nikoho nemám aspoň nemám koho stratiť :) ..

Cliattsi

No neviem, či som už náhodou nenašiel odpoveď na to, ako sa toho zbaviť:
zivot.cas.sk
Podľa tohto článku sa to dá farmakologicky pomocou antidepresív obsahujúcich agomelatín. Ak by to niekomu pomohlo. Ale ja sa snažím získať iný recept, ktorý nie je na báze farmakológie. A myslím si, že ba to mohlo byť niečo vo vzťahoch. Inak ja nemám ani depresiu, iba ten stav

Cliattsi

Dobre Michael, súhlasím s tebou, že si to tým, že si to zažil tie nepríjemnosti, že to mohlo ovplyvniť tento stav a nechuti do života. Ale je podľa mňa potrebné to zmeniť – začať prežívať znova pocity radosti – tie pocity, ktoré ja vidím aj na DOSPELÝCH ľuďoch a nie len na deťoch. A ja si myslím, že niečo na to je a treba to nájsť.

No práveže ja som tiež zažil šikanu v škole na 1. stupni, aj som plakal, ale doma nebolo pre to žiadne pochopenie. Ja som to vlastne ani nikomu vtedy nehovoril, lebo hovorilo sa, že chlapi neplačú, treba byť tvrdý atď.... A moja mama to je tiež prípad- stále len diktovala čo mám robiť a bola aj výbušná povaha. Veľakrát nemala som mnou nervy a mlátila ma remeňom a pri tom tvrdila, že mám aj bratovi varí stará sa o nás atď. A ja som zostil po rokoch, že ona vlastne ani skoro nič iné nevie – teda určite nevie moc dobre komunikovať a rzmýšľat nad riešením problémov. Ona si o sebe myslí, a myslela, že vo všetkom má a mala pravdu – nemala rada kritiku, ale rada kritizovala a ani s otcom si moc nerozumela a niekedy sa aj hádali a mňa to ako malého aj dosť vystrašilo.
Michael, inak ja si pamätám, že to začalo ten pocit už na 1. stupni ZŠ – určite tam bola aj moja nedôvera a nezdôverenie sa komu so svojimi pocitmi a myšlienkami. Lebo keď si ako dieťa medzi bláznivými deckami, ktoré si z teba skoro len uťahujú, nevážia si ťa, doma ti len dirigujú, čo máš robiť a nevypočujú si ťa, tak niet divu, že keď sa takýto malý chlapec nemá komu zdôveriť a od čoho sa odraziť. Keď bol nejaký problém v škole, tak rodičia, ktorí vykonávali robotnícke profesie, tak boli takí ako keby mali menej inteligencie a veci vybavovali skorej „hnevom“ (´=“Pojdem sa povadzit s tou učiteľkou“), než rozumom – inteligenciou (konštruktívnym dialógom)– a tak ma aj učili, že musím byť tvrdý, že inak to nejde s ľuďmi. To som sa ale doteraz nenaučil. Lebo to ani nemám v povahe. Pokúšal som sa, ale nejde to. Nie som ten typický chlap. Bol som dosť nesmelý a už ako som chodil do 1. triedy sa mi rozvinula silná sociálna fóbia – bál som sa ľudí, aj dospelých. Veľakrát som zlyhal pred ľuďmi. A to aj preto, že moja mama veľmi ľahko vybuchne za každú drobnosť a somarinu a je tomu aj teraz tak. Odborne sa tomu hovorí labilná emotivita , má v sebe napätie, úzkosti, zo záveru psychológa o mojej mame, ktorá si nevie priznať chybu: Osobnosť mentálne subnormná, s oslabenou frustračnou toleranciou, labilnou afektivitou so zlyhávajúcimi regulačnými a adaptačnými mechanizmami.
Myslel som si kedysi, že moja mama je asi normálna, ale zistil som, že nie je to tak, ale neskoro, keď som mal možno 13 rokov a už vtedy som sa dávno pokladal za obyčajnú nulu, za človeka, ktorý tu nie je na svete na nič iné, len na poslúchanie príkazov rodičov (už som sa vtedy cítil ako keby neslobodný človek a pomýšľal som občas aj na samovraždu – ale ešte som vtedy nemal depky, iba negatívne myšlienky ( a aj strachy zo spolužiakov okrem iného)) – Nie každý rodič je pre dieťa dobrým vzorom. Keď som išiel po ulici, veľmi som sa ich hanbil a vyhýbal sa ľuďom, aj dospelým a hlava dole, keď som išiel okolo. Bol som veľakrát ponížený, aj mamou na verejnosti – vysmievala sa mi za nedostatky atď – ale čo chcem tým povedať – vôbec nebrala ohľad moje pocity, myslela si, asi že „No šak je to len decko, on ničomu nerozumie“ (A TOTO SÚ TÍ RODIČIA, KTORÝCH MÁME MY (DETI) POSLÚCHAŤ, LEBO ONI NÁM CHCÚ VRAJ LEN DOBRE (!!!!), LEBO MY NIČOMU NEROZUMIEME ) /– a veľakrát to povedali aj otec, keď sa hádali - Ty tomu nerozumieš, nemiešaj sa do toho“ – a už som bol odpísaný. Ja tomu nerozumiem, ale hlavne že oni dvaja si nerozumeli. A tak to aj skončilo – rozvodom.

Začal som sa vyhýbať ľuďom a dá sa povedať, že som si aj doteraz do dospelosti zvykol na samotu. Neviem sa zo srdca zasmiať, ked som stretol po dlhom čase kamošku, aj ma objala, ale nič som k nej necítil – aj som jej to povedal, ale nepovedal som jej všetko, ale začal som o tom konečne hovoriť. A začínam stále viac. Aj s ľuďmi v práci – Hovorím ľuďom: Keď sa na teba pozerám, tak vidím, že si taký živý, ale ja nie som. Ja tak neviem žiť ako ty, vôbec ma nič nebaví, nie som negatívny ani v depresii, ale neviem žiť poriedne a nemám chuť do života. Hovoria mi, že aby som si našiel babu – no to neviem, uvažujem aj o tomto, že by to mohlo zabrať (ale som nespoločenský, čo vzťahu moc nevyhovuje a ďalšia vec, vôbec nevyhľadávam nové kontakty v tom zmysle, že sa s niekým pravidelne stretávať a tak, lebo si vystačím sám so sebou a všetko si vybavujem sám a nikomu nepotrebujem nejak pravidelne volať, že ako sa má a pod – telefón využívam skoro výhradne na komunikáciou s firmou, pre ktorú pracujem), ale pred 3 dňami mi dosvedčil konečne aj jeden chlapík – Róm: „Podľa mňa toto bude v rodine.“ A všímajú si to aj cudzí ľudia, že som taký bez života. Síce sa aj zasmejem, ale je to tak nasilu. Určite aj tí ľudia, ktorí toto čítajú ( a majú podobný problém), a sú na tom podobne , tak to asi rovnako riešia ako ja, že keď niekto povie nejakú srandu, tak sa radšej nasilu zasmejú, než aby dali najavo skutočný stav ich duše, ktorá je akoby bez života – čiže radšej úsmev, než bezduchý pohľad. Lebo potom by nám zas len povedali, že „A prečo si taký smutný?“ - A MY TO NECHCEME, ABY TO S NAMI ROZOBERALI, lebo nemáme radi, ak nás niekto rieši. A JA SOM SI TERAZ V TOMTO ROKU UVEDOMIL, ŽE TO JE VEĽKÁ CHYBA. MY BY SME MALI O TOM HOVORIŤ – AJ KEĎ NÁS PLNE NEPOCHOPIA (tú citovú vychladnutosť, nechuť do života), JE DOBRÉ, ABY TO O NÁS INÍ VEDELI A ABY TO Z NÁS VYŠLO (aj keď nám to hneď nemusí pomôcť – lebo ja zatiaľ nepociťujem žiadnu veľkú zmenu v pocitoch, keď o tom hovorím. Ale zase som rád, keď ľudia vedia kto som a aký som ) Lebo inak nás nebudú poznať. A ak nás nebudú poznať, tak nm ani nebudú môcť pomôcť, dať aspoň svoju podporu. Tak to veru je . Treba sa otvoriť ľuďom, a hovoriť o tom, inak to nepôjde. A TÍ ĽUDIA VÁM DAJÚ VIACERÍ AJ SPÄTNÚ V ÄZBU VO FORME SLOV, ALEBO VÁS PODRŽIA ZA RUKU. LEBO PRÁVE TOTO MY POTREBUJEME. ZAČAŤ DÔVEROVAŤ ĽUĎOM. POTREBUJEME SA IM OTVORIŤ. A ONI MÁM DAJÚ SP ÄTNÚ V ÄZBU. AK BUDE POZITÍVNA, TREBA JU PRIJAŤ, URČITE JU NEODMIETAJTE LEN TAK, S TÝM, Ž VY SI TO NEZASLÚŽITE. AK VÁM PODAJÚ POMOCNÚ RUKU, TAK JU PRIJAŤ. NEBYŤ NAMYSLENÝ A NEDOTKNUTEĽNÝ,ALE PRIJAŤ POMOC, KTORÚ NÁM PONÚKNU (ak ju ponúknu).
Inak mal som depresie, kt. som sa zbavil, mal som aj dosť negat. myšlienok, ktorých som sa takmer zbavil, ale pracujem stále na sebe, uvedomil som si svoju hodnotu, že som človek a mámsvoju hodnotu, momentálne sa zaoberám sociálnou fóbiou a hľadám spôsoby, ako sa dostať z tej nechuti do života. Toto je moje priorita a spravil som si z toho aj záľubu – veľa premýšľam (ale nie príliš, ako tomu bolo v detstve) o sebe aj čítam knihy a články (ak sa dá časovo) a keď by sa mi podarilo objaviť ten „liek“, tak by som to chcel dať aj verejnosti najavo, lebo viem, že takýchto ľudí je na SVK viac, než si môžeme myslieť a cítiams vbyť osamelí a bez iskry do života. Preto tom hovorme, aby si ostatní nemysleli, že je všetko s nami úplne OK (ak sa nasilu usmejeme) a aby nám mohli pomôcť...
Preto sa o tom nebojte hovoriť. Ak budete plakať, poplačte si. Myslím si, že to nie je na hanbu, aj keď to prevažná väčšina ľudí tak vníma. Ja sa o to chcem pokúsiť. A chcem ukázať aj ľudom v realite, aká je pravda – chcem hovoriť aj o svojom živote a pocitoch (také to chlapské tvrdenie “Kašli na pocity“ – to je fakt obmedzené tvrdenie, ktoré ma už dávno nezaujíma). Na to so potreboval odvahu, ale v poslednom čase jej mám stále viac a viac. Odvahu mám aj preto, že sa prestávam hanbiť za seba za to, aký som aj s chybami. A tam je tá moja sila, ktorú chcem využiť na to, aby som konečne hovoril ľuďom pravdu – pravdu o sebe a aj o tejto spoločnosti – moje pohľady aj názory. DOMA UŽ DÁVNO NEMÁM ČO HOVORIŤ, TAM MA UŽ DÁVNO PRESTALA MOJA MAMA AJ BRAŤ VÁŽNE, LEBO SA STÁLE KU MNE CHOVÁ AKO KEBY SOM NEBOL DOSPELÝ. NEMÁ TO VÝZNAM . NEMÁ VÝZNAM VYSVETĽOVAŤ, KEĎ SI AJ TAK MYSLÍ SVOJE A STÁLE ŽIJE V TOM SVETE – „ČO NA TO POVEDIA DRUHÍ“ – ona sa dosť orientuje podľa toho, čo na mňa a našu rodinu budú hovoriť ostatní a podľa toho nás aj vychovávala. Čiže moja individualita bola dosť potlačená a neprejavená, lebo som prijímal jej výchovu. Ale teraz robím to, čo ja chcem robiť, nie moja mama Viem, že ľudia sú zarazení, zaskočení, ale cítim to tak, že to musí prísť a prichádza to, Viem, že ľudia sú šokovaní a chcem aby poznali pravdu a mňa, takže budú šokovaní. Naučil som sa nejaké techniky na prekonávanie sociálnej fóbie, začínam sa viac otvárať ľuďom. Postupne začínam hovoriť s ľuďmi viac priamo a aj otvorene a chcem o tom hovoriť aj tu na fóre .A zdá sa mi, že život je o tom, aby sme sa navzájom poznali a podporili sa. A želám to aj vám, ak by vám to pomohlo. Dajte druhým nahjavo,kto vlastne ste, nehanbite sa za seba..

Musíme byť veľmi smelí, aby sme sa odvážili byť sami sebou .....Eugéne Delacroix

Cesta dlhá 1000 míľ začína prvým krokom ----Konfucius

To, čo človeka zachráni, je urobiť krok. A potom ďalší krok....A. de Saint Exupéry

Pravda vás oslobodí ....neviem, odkiaľ to je, ale potvrdzuje sa mi to v realite, asi zo Svätého písma (ale nesmiem sa za seba hanbiť a to treba dosť dlho trénovať, aby som sa to naučil)

Najväčšia chyba, ktorú môžete urobiť, je stále mať strach, že nejakú urobíte ...Elbert Green Hubbart

Ak idete za svojím šťastím, otvoria sa vám dvere, ktoré by sa neotvorili nikomu inému...Joseph Campbell

INAK SNAŽÍM SA VIDIEŤ SVOJ ŽIVOT NIE AKO NUTNOSŤ, ALE AKO PRÍLEŽITOSŤ. TO MI POMÁHA V TOM, ABY SOM HO MOHOL VIAC ŽIŤ A OBJAVOVAŤ. ..... Cliattsi :-)

Aj keď ma to objavovanie stále nebaví, ale zdá sa mi, že začínam tomu prichádzať pomaly na stopu. Dúfam, že mi v tom niekto z vás pomôže. Viem, že moje slová sú odvážne, ale som aj tak hanblivý. Ale už sa nehanbím za to, že som hanblivý – to som sa musel dosť dlho učiť (sebaprijatie)

Ahojte. Pekný deň želám tým, čo si to prečítali

Myslenie je najťažšia činnosť na svete. Preto sa jej venuje tak málo ľudí... Henry Ford :-)

michael067

Cliatsi: "ABY SOM ZNOVA DOSTAL CHUŤ DO ŽIVOTA, AKO KEĎ SOM BOL KEDYSI DÁVNO MALÝ. To je môj sen. Teda nie ani peniaze, ale ten pocit, o to tu ide, ktorý väčšina ľudí má, ale my nie. Sme citovo ako keby otupení a ja sa snažím zistiť,prečo"

Prišiel som na 2 možné vysvetlenia.

1: Dospelosť a "ustálenie" všetkých fyziologických funkcií, jednoducho môže mať niečo s tým spoločné to že sme dospeli.
Keď si malý mozog sa ti neustále vyvíja neuróny doslova expandujú neuveriteľnou rýchlosťou. Na konci puberty a v dospelosti sa to ustaľuje.

2: Prostredie v ktorom sme vyrastali. Tým myslím aj spolužiakov atď.
Napríklad ako si hovoril: "AKO KEĎ SOM BOL KEDYSI DÁVNO MALÝ"
Ten istý pocit som mal aj ja. Prečo?
Rodina držala spolu, boli sme všetci spolu proste aj keď som chodil do školy či 1-4 ročníku, vedel som že keď prídem zo školy domov budu ma doma čakať blízky ľudia ktorých mám rád.
Po 5 ročníku sa celá rodina rozpadla navyše začala ešte aj menšia šikana ktorú som ale ignoroval a pousmial som sa nad tým.
Ktorá ale určite tiež ovplyvnila spolu s rozpadom rodiny to že už tam nie je ten pocit

Textová Inzercia

Silvestrovské MEGA pobyty v Dudinciach

Užite si posledné dni v roku 2016 v hoteli HVIEZDA***

Len jeden klik ku zdraviu

Vždy individuálny prístup k liečbe chorôb vášho tela. Fyzioterapia, rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, rodinný lekár.

Získajte svoj červený hrnček

Pozrite si našu ponuku a do piatich dní ho máte doma.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Nechuť do života, prázdnota, osamelosť - Fórum - ZDRAVIE.sk