Ako sa naučiť mať sa rada? Ako získať sebauctu?

Ahojte, od mala ako som sa vykašľala na svoj sen, byť futbalistkou, kvôli tomu, že by som musela hrať s babami, sa moje sebavedomie rucalo. Koniec aj s karate. Do školy som nechcela pre sikanu. Chodila som do chalanskej triedy, hadzali po mne stoličky a posadili ma s rómom. Známky som mala ako vždy výborné. Prestúpila som zo športovej triedy do jazykovej, už som sa začínala cítiť menejcenne. Hoci som bola výborná žiačka, bavila som sa najmä s cudakmi, s jednou cigankou. Najhoršou z triedy. S tou som sa začala flakat, lebo som chcela patriť aspoň niekde a známky sa mi zhoršili. V 7 triede trojky.. Seba som nespoznávala, hanbila som sa. Triasavala som sa od školy. Až som do nej prestala s príchodom menzesu chodiť. Ani ma mama nevypocula, nijak nereagovala na moje veľké výbuchy plaču a zúfalstva. Z únavy od vyčerpania, zo sklamania a strašnej bolesti, že ani ona ma nevníma, nepoláska, nepomôže..
Ani čo je menzes som nevedela než mi došiel! Bála som sa, že krvácam a vykrvácam..až som si sama musela pomôcť a nájsť si na nete o čo ide. Hanbila som sa pred mamou. Vlastne toto dospievanie nás ešte viac rozdelilo. Chcela som tampony, ona vložky. Nekúpila mi tampony a ja som nechcela nosiť plienky. Nevyhovela mi, prestavala som chodiť do školy až som prestala, polročné vysvedčenie s dvomi dvojkami a ja som na dne.. Vždy v rodine máme čisté jednotky, hodnotenie výborné atď. Sklamala som. Seba a všetkých. Povedala som si, že nastúpim až na ďalší rok a opakujem ročník. Pol roka som teda ostala doma, neumyvala som sa, smrdela som, len za pc, von som nechodila vôbec. Hanbila som sa, že ma ktosi uvidí..a vysmeje ma, prečo nie som v škole, čo je so mnou..
Mama mala nádor, rakovinu v mozgu, bolo zasiahnuté centrum všímavosti atď. Takže ani nebola jej vina, že nedbá o poriadok o NIČ. Ani o seba. Pribrala, večer nebola doma, v koši som našla použité kondomy a hneď som si domyslela. Z každého bytu nás vysťahovali pre bordel. Takže ešte väčšmi som sa cítila menejcenne. Ani som nikoho nemohla pozvať ku sebe. A takto sa to tiahlo od 12stich.
Bývala som vo viac bytoch ako mám rokov. Žiadny domov. Mama chorá, čo som vtedy nevedela, myslela som si, že je fakt sprostá.. Začala som ju obviňovať, tlcť. Prestavala som si vážiť všetko. Ju, seba, sestru, zvieratá, ktoré som vždy milovala. V 11 som sa stala kvôli láske k nim vegetariánkou a teraz. Nenávidím všetko najmä to čo najviac milujem. Začala som..biť mamu, zvieratká, mláďatá mojej naj škrečici som v návale zlosti spláchla, rybky hodila o zem, dobila moje obľúbené zvieratko..cicu.. Už som nenávidela všetkých a všetko. Najhoršie na tom bolo, že o tom som nikomu nemohla povedať, lebo by mamu dali asi do basy a čo by bolo so mnou..
Mama bola unikátna kedysi, najlepší človek. Starostlivá, krásna, milá. Nevedela som, že sa tak trápila až sa jej to vytvorilo. Milovala som ju.
A tak ma to miatlo. Kedysi tá čo vám dá pusu na čelo, zastáva sa vás a teraz kurva, čo nerieši že jej decko nechodí do školy..
V 14 sa to vystupreňovalo a predchádzal tomu rok v depresii. Bez úsmevu, nič ma nerozosmialo. Protestovala som tak proti mame, aby si ma konečne všimla. Do školy som sa snažila ísť ale už som nemala sebavedomie, ešte som aj protestne prestala hovoriť s deťmi v triede, a tak som sa ešte viac znevazila. Nič to nespravilo s mojou mamou. Teraz viem, že už nikdy nebude ako predtým. :((
V 14 som skúšala meditovanie, tiahlo ma to k spiritualite, keď zrazu, ako som sa sústredila na dych..prišiel veľký strach von..začala som sa zadychavať, mysliac si,zže už nedokážem dýchať sama od seba. A bum. Psychika v prdeli. Mama ani nechcela prísť z roboty a jej dcéra možno umierala! Začala som tŕpnuť, odvtedy som myslela už len na dýchanie, kým som nespala a aj spať som sa bála, lebo vtedy nie som pri vedomí a čo ak sa zabudnem nadýchnuť a zomriem. Bolo to reálne žité. Chcela som umrieť aby som už necítila toľko straty kontroly nad všetkým. Ani v dýchaní som si neverila, že to moje telo dokáže..psychiatria, na ktorú som sa svojim vlastným úsilím dostala, lebo každý (obvodná, psychologička-pridelená po rozvode) mi povedali, že som ok!!!
Psychiatrička mi nasadila lieky-proti úzkosti. RIVOTRIL. A už to išlo. Strach som zahrabala a.. Začala som biť mačku, mamu tlcť, nadávať jej, rozbíjať dvere, sestru biť, seba rezať. Videla som odrazu tiene, počula čudné hlasy, rolničky, videla éterické telo až auru. Moja senzitivita bola vysoká. Chcela som utiecť z domu a nájsť si kamosov. Lenže kto by sa so mnou bavil? Takže som chcela byť in..a prísť o to..chodiť s niekým aby som aspoň tak mala lásku. A mohla byť v prítomnosti človeka. Lenže chalan ma začal zneužívať. Však..keď si nevážim seba ako by si mohol ktosi mňa? A už som začala piť..takže..onedlho ma hospitalizovali lebo som strpla, ztuhla..v buse. Nejaký blbec mi rozbil liek a ja som ešte ku tomu pila čo je k týmto liekom zakázané. Stále mám 14, nemám panenstvo, začínam byť závislá na alkohole a ešte ma aj chlapi zneužívajú pre jedno..
Prinesiem domov alkohol ale mama nič. Mávam jej fľašou pred očami, nič. Opäť juudrem, rozbijem jej obocčie...pohotovosť..
V 15 ako bola mama na operácii, som sa snažila doma upratať. Dva týždne nás nechala so sestrou samé doma. Pokúsila som sa aj vypratať odpadky ale hanbila som sa, že ma ktosi uvidí a bude sa čudovať odkiaľ mám toľko odpadu. Mama mi nedovolila nič vyhodiť. Aj plesnivé jogurty a rožky vytiahla z koša.
Lieky som brala stále, plus antidepresíva..
Potom som už mala aj bieleho priateľa..ale aj u neho som sa rezala, pila, predavkovavala liekmi.. Mame tiež bolo jedno, že som s kadekým spala. Hľadala som len kusok miesta v srdciach iných. Mala som potrebu cítiť sa užitočná. Aspoň takto som sa snažila čosi znamenať. Že som im bola aspoň na niečo.
V 15 som bývala sama, lebo Dedo prišiel na to, že nechodíme do školy, doma je bordel. Mamu aj nahlásil ale nejak sa vyvliekla. A určil mi, že buď budem chodiť do školy alebo do decaku. Bolo to ťažké, lebo som akurát chcela vysadiť lieky aby mi nezničili zdravie, mala som teraz konať proti tomu všetkému s čím som bojovala..s najhoršou rodinnou situáciou. Takže som si vynútila byt v inom meste. V bordeli a kukať sa každý deň na to zúfalstvo čo je doma..kebyže sa neodstahujem, ani nemám odvahou.. Síce som skončila 9 ročník s jednou dvojkou a išla na gympel s lepšími výsledkami než spolužiaci, prišla bulimia, sebanenávisť, obviňovanie, rezanie, prejedanie tým najhorším, dobrovoľne..aby som si na sebe vybijala všetko..
Už mám 18, mám slusnejsi vzťah, lenže sa stále nemám rada. Už nezvraciam ale..stále je pre mňa ťažké robiť pre seba čo ma teší. Cítim, že som vo všetkom zlyhala a ani partner mi nepomáha so sebavedomím.
Takže sa pýtam, ako sa mať rada?
Ako napraviť sebavedomie kedysi multitalentovanej dievčiny (kreslenie, šport, písanie..), ktorá si prešla niečím takým? S chorou mamou? Chorým životom, ktorý je horší a desivejší než z filmu?
Rada by som bola opäť plnohodnotná, robila čo ma baví, žila v dobrej spoločnosti a bavila sa s ľuďmi. Najmä si vylepšila vzťah. Lebo ak sa človek nemá rád, vzťah nie je taký ok. Ja toho človeka veľmi ľúbim ale som stále na jeho láske závislá, lebo sama sebe ju ťažko dávam.
Skúšala som chodiť na krúžky, šlo mi to, ale skončila som lebo nemám sebavedomie. Neverím, že môžem ešte vydržať. A ani neviem v čom som naj a čomu sa venovať z toho všetkého. Či tanec, bojové umenie..vrátiť sa k futbalu?
Lieky nechcem, ani na psycho nepomohli, ezoterička,.psychológ, psychoterapeut, skupinové..