Psychológia
Čo so sociálnou fóbiou?
Chcela by som sa opýtať, či sa dá nejako bojovať so sociálnou fóbiou. Ak niekto dlhodobo trpí stresom a úzkosťou z každodenného vychádzania medzi ľudí a opúšťania svojho útočiska doma.
Časté zmeny nálad
Mojou ťažobou sú prudké zmeny nálad, ktoré by sa dali pripisovať k mojej „vrodenej“ náladovosti. Otázkou je do akej miery sa dá náladovosť považovať za náladovosť? Ak mám opísať intenzitu svojich premien nálad tak by som to opísala ako prudké stúpanie hore a opäť prudko nadol. Niektoré typy nálad ma totálne paralyzujú, nedokážem racionálne uvažovať, dokáže ma rozhodiť každá maličkosť, tak náhle ako sa do zlej nálady dostanem, tak sa dostávam do pozitívnej vďaka nejakej zdanlivo banálnej situácie a lúsknutím prstov je všetko fajn. Takto sa to opakuje v rôznych časových intervaloch. Niekedy sa to mení zopár krát počas dňa, inokedy sa striedajú dni v týždni, či raz do mesiaca prichádza „kolekcia zlých dní“, ktoré si väčšinou odôvodňujem ženským cyklom. Snažím sa eliminovať tieto prívaly športom, či trávenia času v dobrej spoločnosti atď. ale nakoniec ma to zase dobehne. Popravde je to vyčerpávajúce, pretože neviem tieto protichodné emócie skrotiť do jednej primeranej. Samozrejme je to veľmi stručne načrtnuté a možno i nepochopiteľne. Ďalším faktorom je, že som sa s tým nikomu nezverila, považujem to za hlúpe a sebaľútostivé. Poznámka: mám 20 rokov, študentka vysokej školy, k lekárovi chodím len na preventívne prehliadky, žiadne závažne zdravotné problémy nemám.
Čudné správanie po konzumácií alkoholu
Píšem kvôli môjmu 73 ročnému manželovi. Pred 32 rokmi mal aneorizmu, následne operovaný na pravej strany hlavy. Má 3 slučky na žile z ktorej intenzívne krvácal. V posledných 3 rokoch sa uňho zvýšila konzumácia alkoholu a tým aj rôzne čudné správanie. Napr. nepamatá si či sa už naobedoval a požaduje jedlo, na každého nadáva /debil, sprostý/ pod vplyvom alkoholu je tiež agresívny, nervozny, každá maličkosť vybuchuje a všetko ho znervozňuje. Bohužial to trvá kým mu trvá vreckové, ktoré si necháva z dôchodku t.j. 10-14 dní. Potom je znovu pokoj a je normálny. Ako ho presvedčiť aby nepil. A či tento stav môže súvisieť jeho chorobou z pred 32 rokov a či sa to bude ešte zhoršovať. Kde by sme mohli požiadať o pomoc. On ale odmieta že by mu niečo bolo a tým aj návštevu lekára nechce absolvovať. Ja som onkologická pacientka a nepotrebujem stres, čo aj uznáva, ale v tých kritických dňoch mu to nepríde na um. Bojím sa že keď sa mi stane to najhoršie že ostane sám, tak to určite nezvládne.
Chcem aby sme sa s partnerom dohodli keď niekam chce ísť
Potrebovala by som poradit vo vztahu k priatelovi. Zijeme spolu rok v spolocnej domacnosti, teraz cakame babatko. Rozumieme si v podstatnych veciach, no obcas sa u nas objavi hadka, a to je vec, v ktorej by som potrebovala poradit. Partner tvrdi, ze vsetky hadky vyvolavam ja, za vsetko som vinna ja...hadka nastane vtedy, ak nieco od neho pozadujem. V podstate sa to toci okolo jednej poziadavky, chcem aby ked sa partner rozhodne niekam ist, aby sme sa na tom ako partneri dohodli, resp. aby som sa o tom nedozvedala posledna, a ako o hotovej veci. Mam vtedy pocit, akoby som nebola sucast jeho zivota. ak mozem uvediem priklad, vcera som sa dozvedela,ze pojde do letneho tabora so svojim 5 rocnym synom z predchadzajuceho manzelstva. Je to krasne, ze sa mu chce venovat, a ja ho v tom len podporujem. Len ma mrzi, ze rozhodnutie odist na tyzden prec bezo mna, urobil bezo mna. Druhy problem je ten, ze ked vyjadrim nespokojnost s tym, ze sa rozhodol bezo mna, velmi ho nahnevam, a ked ho nahnevam, je velmi zakerny. Asi mu mojou reakciou ublizujem, lebo vtedy na oplatku ublizuje on, urobi vzdy vsetky veci o ktorych vie, ze mi ublizia. A nikdy sa neospravedlni. negeneralizujem, nikdy som od neho nepocula prepac, nakolko on si nie je vedomy nijakej chyby. Vsetko vzdy vyvolam ja, a som aj vinnik. Ja si svoju chybu vzdy priznam, a ospravedlnim sa, neviem, napriklad, za nevhodny ton, alebo zle sformulovanu vetu. Stale rozmyslam, ci naozaj to nie je tak, ze pozadujem nieco nad hranicu normalnosti, ze by som mala ja zmenit postoj, zmenit svoje spravanie, reakciu na takuto situaciu. Nechcem vsetku vinu zvalit na neho, len chcem konstruktivnu debatu, ak nastane nezhoda v nazoroch. Nechcem od neho odchadzat, ani sa rozchadzat, chcela by som najst riesenie.
Cítim, že môj mozog úplne vyhorel a necítim sa dobre vo všetkých smeroch
Asi pred 4 rokmi som zacala mat uzkostne stavy.triaska, bušenie srdca atd...s toho pred rokom som navstevovala psychiatra ktory mi nasadil antidepresiva ktore som ale prestala brat pretoze mi ziadne nesedeli a proste som sa bala ze to na mne ludia uvidia ze som na liekoch a ze nejsom v pohode a zdrava atd.. asi pol roka som bola bez depresii, fungovala som avsak teraz pracujem uz 4 mesiace vo velkej firme kde je namahava praca a vela ludi, nakolko mam socialnu fobiu tak sa mi neda dobre fungovat.asi pred 2 tyzdnami som citila strasne vycerpanie, velke bolesti hlavy prestala som jest, schudla som 8 kilo, nespavam tak ako mam a mam nevysvetlitelny strach a neviem coho sa bojim, isla som teda na pohotovost kde mi pichli nejaku injekciu lebo uz som vobec nefungovala, mala som nizky tlak a diagnozu f 40 a f 41.som teda na pn.zajtra som objednana k psychiatricke a neviem co si pocat nechcem brat antidepresiva a zajtra sa musim nechat vypisat s pn lebo inac by ma s prace vyhodili. navyse som asi po roku uzivania hormonalnej antikoncepcie vysadila a citim sa este horsie, bojim sa vsetkeho a vsetkych, nejdem sama ani do obchodu a strasne som naviazana na priatela vsade som len s nim aj v praci.citim ze moj mozog uplne vyhorel a vobec sa necitim dobre telesne je mi na odpadnutie, citim velky tlak na hlave a velky bezdvovodny smutok, velmi ma to obmedzuje vo vsetkom prosim poradte mi co vlastne je moj najvetsi problem a co si o tom myslite vy, nemam vobec sebavedomie, aj ked mi 100 ludi za den povie ako mi to pristane,neverim tomu a ked na mna niekdo prehovori mam taky stav ze zo mna nevypadne ani slovko a aj po dlhsom rozpravani sa strasne unavim a niektore pismena sa mi tazko vyslovuju napr. S,č ...mala som ist aj na umg vysetrenie kvoli miastene gravidis avsak som musela odcestovat do prace. Velmi sa bojim a uz neviem co mi je, nechcem takto zit je to utrpenie.
Chorobná potreba upratovania
Mám 28 rokov a ani neviem ako začať. Skrátka som chorá na poriadok, môj deň začína upratovaním.Pozmetám dlážku v celom byte niekedy denne zametám dlážku dvakrát,aby tam náhodou nebol nejaký prach. Potom kúpelnu, vyprášiť plachty , ktoré máme večer na gauči,ktorý ráno aj tak povysávam. Až potom ma čakajú raňajky.Horšie je , že ked príde manžel domov,tak jeho prvá cesta musí ísť do kúpelne sa osprchovať a to takým spôsobom, že hned pri dverách mám také čierne koberčeky na ktorý musí stupiť,tam sa vyzuť ja mu dám papuče na tie si musí zastať a v čistých papučkách precupitať rovno do kúpelne. Potom samozrejme utriem dlážku či náhodou tam niečo z nespadlo z ponožiek ked si ich vyzliekal, a podobne.Potom poutieram dlážku v kúpelni,na ktorej nesmie byť ani jedna kvapka.Za každým,ked si ide umyť ruky alebo niečo robí s vodou hneď naklusám, aby som skontrolovala a hned utrela dlážku ak mu tam spadla nejakám kvapka.Po sprchovaní samozrejme ešte vyprášim uteráky. Keď ide jesť,tak iba čakám kedy už doje, aby som mohla utrieť zem,ak mu tam náhodou niečo spadlo.Nemôže ani variť, a ani nič robiť,lebo aby náhodou niečo zapackal,zašpinil, prípadne mu niečo spadlo na zem.Ani neviem dokedy mi toto bude ešte trpieť,zatial si nesťažuje ale viem,že mu to nieje príjemné,lebo som ako rozúrený býk ked chce niečo urobiť,čím by mohol niečo zašpiniť.Najhoršie na tom všetkom je , že máme 15 mesačnú dcérku,a už nevládzem,dáva mi zabrať a ešte toto moje riadenie.A najviac ma trápi, že už niesom schopná zavolať ani nikoho na návštevu, lebo viem, že by som po nich musela zase riadiť.Chcela by som sa opýtať, či nie sú nejaké tabletky na to aby mi bolo jedno,že je na zemi nejaká nepovšimnuteľná smietka, ktorú si samozrejme ja hned všimnem,aby mi nevadili na zemi kvapky,ktoré aj tak uschnú, prípadne ich manžel pošlape a urobí tak na zemi fľak, aby mi nevadili, na dlážke packy od dcérkiných ručičiek.
Chodím s dvoma partnermi naraz ako keby som žila dvojitý život
V máji 2010 som v Paríži spoznala svojho priateľa Petra. Je odo mňa starší o pol roka. Teraz budem mať 18. Začali sme spolu chodiť, bolo to úplne super, boli sme šťastní a nemali sme nejaké problémy. O rok neskôr, posledné leto, sa však veci začali meniť. Neviem či som sa zmenila aj ja ale Peťo sa správal zvláštne. Hovorila som si, že iba vyprcháva láska, ale mala som pocit, že ho zásadne zmenilo keď bol s kamošmi týždeň na chate. Nemali sme problémy okrem toho, že som s ním nechodila príliš na výlety alebo tak, lebo moja mamina ho nemala rada, po tom, čo ju a jej priateľov ignoroval v divadle. Tak som sa snažila mať to v pohode aj s ňou aj s ním, keďže ona na témy týkajúce sa jeho reagovala zásadne a chladne, niekedy som sa radšej nepýtala či vôbec môžem niekam ísť. Peťovi to občas vadilo ale povedal že počká kým to bude lepšie. To leto sa už za mnou proste neponáhľal. Mala som depresie, nejedla som, zvracala som(ale on nebol hlavnou príčinou proste mám také obdobia raz za čas to z ničoho nič príde). Prišiel september a ja som šla do Amsterdamu.Keď som sa vrátila Peťo už bol úplne na bode mrazu. Vysvetlil mi, že sa obáva tak vážneho vzťahu a že chce si ísť len tak kam chce kedy chce...čudovala som sa lebo ja som mu nikdy v ničom nebránila len on sedel doma. Nevadí. Ale do cesty prišiel Mišo. Je to môj spolužiak z triedy.Tiež o pol roka starší.Poznáme sa tri roky, boli sme skvelí kamoši. Veľmi nám sadli naše aury a všetko a cestou z Amsterdamu sme sa vrátili nejak k téme nás dvoch. On ma totiž chcel už od prvého ročníka. V druhom som ho odmietla kvôli Peťovi a iným okolnostiam.Ale teraz sa to už zastaviť nedalo. Proste sme na seba čakali a konečne sme dostali čo sme chceli. Začali sme spolu chodiť, už je tomu pol roka. Je to úžasné,milujeme sa, máme dôveru, rešpektujeme sa, ani jeden nie je vo vzťahu vyššie alebo nižšie. Ibaže ja som sa s Peťom ešte reálne nerozišla. Mali sme kvázy pauzu a mne sa to postupne vymklo spod kontroly. Došlo mi že to už je sakra pol roka. Pripadám si ako schizofrenik, Peťo je tu kde bývam a s Mišom som celé týždne v škole a na intráku. Začína to byť vážne, bola som už cez prázdniny u Miša, on bol tu a s maminou si skvele rozumejú. Ona si myslí, že s Peťom už nekomunikujem. Píšem si s ním, spím s ním, idem s ním na kávu. Viem, že je to aj v tom, že Peťo bol môj prvý intímny partner, on sa však začína zase správať ako vtedy a ja sa namotávam. V skutočnosti sa však za to nenávidím, lebo ideálny vzťah som našla s Mišom. Neviem či ide len o fyzickú stránku keďže Mišo so mnou zatiaľ nejak nedokáže spávať akoby sme boli protipóly. Žijem v dvoch vlastných realitách a klamem si z jednej do druhej. Mišo ma chápe, záleží mu len na tom aby som bola najšťastnejšia, ale nie som s ním vo vzťahu tak dlho aby som sa o tom presvedčila že to nie sú len dočasné slová pri vzplanutí. Peťa poznám vzťahovo dlhšie a on to tak nepovie ale napriek tomu stál pri mne v rôznych situáciách s ktorými som prišla a za ktoré sa na mňa aj veľmi hneval. Viem, že Mišo by ma neodsudzoval ako on. Peťo mi v septembri povedal tie veci aj kvôli svojmu egoizmu, lebo sa bál, že sa na mňa ešte viac namotá, niečo sa stane a on bude trpieť. Nemôžem žiť ďalej dvojitý život. Vyčerpáva ma to, je to otrasné, hnusí sa mi to a nedokážem si pomôcť. Napadlo mi, že to môže prameniť aj z toho, keď mala mamina 10 rokov priateľa, ktorý nepretržite viedol dvojitý život, čo viedlo síce dlho ale konečne k ich rozchodu. S Mišom sme umelecky založené slobodné bytosti, ktoré sa rešpektujú a reálne spolu vieme všetko riešiť, sme pred sebou prirodzení a vieme si spolu všetko predstaviť. Peťo je racionálny, máme odlišný typ humoru a jeho si viem viac predstaviť ako takého klasického muža. S Mišom sa dopĺňame. Ja neviem...ďakujem vopred za odpoveď. Musím so sebou niečo robiť. Už keď si to čítam asi je to už silné, keď sa anonymne radím so psychológom. Stále som sa tomu chcela vyhnúť...za pokus to však stojí...
Čím viac sa snažím, tým je to horšie
Som tretiacka na VS, cakaju ma statnice a mam pocit, ze cim dalej, tym viac zlyhavam. Jednoducho cim viac sa snazim, tym je to horsie a som menej docenovana. V kuse sama kritika. Teda studujem dva odbory, jeden som si vybrala z dovodu, ze ma skutocne zaujima a druhy, ze je vyuzitelny v pg. praxi a s nim mam velky problem. Nech sa snazim ako chcem, nezaujima ma, nedokazem sa ho naucit, chapem ho ako prezitok, ako nieco pre zivot strasne zbytocne (studovat nieco take ako slovenska literatura, uznajte) ja som bola vzdy na prirodne vedy, kde hybe logika a nie blaboly akymi su umelecke smery... skutocne neviem, preco som si toto zvolila a dost trpim. studovat som zostala tento predmet, ze to chceli nasi a ja som ich nechcela sklamat. Tak som teraz v tak strasnom strese, aby som ich nesklamala, aby som cosi dokazala, ze ja jednoducho kazdy den cakam, kedy ma porazi a to doslova. Je tam viac problemov samozrejme, nie len skola, ze to nezvladam, ale to je ina kapitola. Okrem toho mam obdobia, ked nedokazem vstat ani z postele, som bez motivacie, to sa dokaze zo dna na den zmenit a zrazu dokazem aj mesiac vkuse pracovat a opriet sa do toho a ked to skonci, tak opat depresie... momentalne zazivam pocit, ze som vyhorena. Treba navstevovat nejakeho odbornika? Do kedy dokaze organizmus zvladat permanentny stres bez vaznejsej fyziologickej ujmy?
Cigaretový dym mi zrejme spôsobuje pocity odpadnutia a neschopnosť nadýchnuť sa
O týždeň máme svadbu, na ktorú som sa veľmi tešila. Žiaľ, iba v minulosti. Priateľ ma počas chodenia viackrát oklamal ohľadne jeho slabosti - fajčenia. Stále zatĺkal, že s tým prestal a ja som naivne verila. Po niekoľkých uvedomeniach si vraj prestal, čomu ja veľmi neverím. Jeho rodina vie, že klamstvo neznášam, čo je predmetom mnohých našich hádok. Po svadbe mám ísť bývať k nim, kde fajčí i jeho mama. Posledný polrok však mávam problémy s dýchaním, mám pocit, že sa nemôžem nadýchnuť z plných pľúc a pocit zadusenia. S týmto problémom som bola aj u lekára, ale všetko je OK. Výsledky krvných testov sú vynikajúce. Badám, že práve po návšteve priateľa, pri ktorej si jeho mama aj päťkrát v mojej prítomnosti zapáli, mi je na druhý deň horšie. Opäť pocity na odpadnutie, neschopnosť nadýchnuť sa a pod. Čo robiť? Môže byť tento problém naozaj psychického rázu alebo sa jedná o ochorenie pľúc?
Čo mi spôsobuje chvenie na hrudi?
Co mi môže spôsobovat chvenie na hrudy presnejsie v oblasti srdca trvato asi ani nie sekundu myslite žeto može byt stresom beriem lieky, Alventu a Lexaurin od psychiatra?
Celý život sa mi zosypal
Cítim sa stále zle neviem ,čo mám robiť už som bol na vyšetrení u psychologa ale aj keď som sa otvoril ,naše sedenia boli frekvenčne dosť od seba (1x za 2-3 týždne a ja sa potrebujem poriadne porozprávať o mojom živote, lebo sa mi celý zosypal a ja neviem ani ,čo bolo príčinou.Ja len viem že sa to začalo niekedy v12-13 rokoch a teraz mám 26. Najprv som prichádzal o rodinu, otec pil ,niekoľko rokov vyháňal z domu moju mamu a sestru ...nakoniec sa ho bála aj jeho vlastná matka volala naň políciu. Ja som našťastie vtedy chodil na internát,....ale keď som prichádzal domov, bolo desivé ticho. Mama a sestra niekde na byte a otec sedel opitý v aute, alebo som ho raz našiel štvornožky ,ako sa nevedel postaviť.....niekedy sa vyhrážal ,že ak ja pôjdem preč tak sa obesí .....nemohol som vtedy robiť nič...ani sa slobodne rozhodnúť lebo viem, že by to urobil...on totiž by prišiel o všetko. Nakoniec sa navážal aj do mna a povedal mi, že ak tam chcem bývať, musím platiť.(17 ročnému ,ktorý ani nevie čo s ním bude a je na strednej). Mama vysriedala asi 6 nájomných bytov, ja s nimi asi 3. Keď som mal pred maturami, otec spadol zo schodov a bol týžden v kóme ....ale narozdiel od jeho brata mal štastie, že sa po týždni prebral. On sa však prebral, nie preto aby niečo napravil, ale ako sme prišli na to, zobudil sa aby mohol viac piť. Veľa vecí som tu nespomenul. Veľa hádok atď. Nakoniec nás vyhnal všetkých a my sme šli bývať do nájmu. Išiel som na vysokú ,ale keďže som nemal peniaze na štúdium ,zarábal som si brigádami a tak som nestíhal v škole a odyšiel som . Neskôr po roku som si našiel prácu a po 2 rokoch som šiel na vysokú.Ešte tesne pred ňou som absolvoval operáciu štítnej žľazy .....musela ísť celá preč. Objavili sa mi depresie ,ale myslím ,že boli spôsobené úzkosťami. Medzi tým ako som ešte pracoval otec spadol 2 krát no keď dostal zápal pľúc ,nemohli mu dať potrebné lieky ,lebo pečeň bola v hroznom stave, mi zavolali do práce ,že zomrel ...nevedel som si ani predsataviť pohreb. Počas školy ,keď som mal stres sa mi vrátili depresie tak ,že som už písal rozlúčkové listy. Vždy som chcel byť architekt a teraz sa mi to znovu nepodarilo .....som v koncoch.....keď nemáte podporu ,ja som ju teda necítil, ..len kontrola ,že kedy zlyhám aby si všeci potvrdili ,že som hlúpy a VŠ. Všetko sa mi zosipalo....nemohol som si ani budovať vzťah, lebo som sa bál ,že mi vyženie niekoho ,ako sa to stalo sestre. A keby vedel, že som teplý tak opitý by to všade roztrúbil a všetci by mi dávali vinu za jeho zlyhanie, ktoré si mohol priznať a začať sa liečiť. Nemám nikoho som sám, nemám nič a ani nijaké peniaze na nový život a ani si nemôžem pomôcť, tým že si kúpim liek, ktorý potrebujem na náhradu hormónov, nejaký olej z rias a ani terapiu 2x za týždeň, kde by som sa mohol konečne vyrozprávať a zistiť, prečo sa do niečoho nemôžem pustiť. Mám 26 a niesom nikde..čo mám robiť? ..som len doma...a na šport, ktorý by som potreboval spolu s terapiou nemám a som vyčerpaný zo školy a z toho ako sa mi nedarí žiť. Iní majú všetko v poriadku, ide im život a teda aj škola a teda aj v partnerskom živote ...bavia sa už o sexe ako o dobrých ranajkách a to majú len 19-20, ale aj skôr 16-18. Všetko záleží od domáceho prosredia, lebo je to ako vankúš, na ktorý spadnete a podľa toho aký je hrubý, tak to aj pocítite pri dopade na beton, a z akejkoľvek výšky ...niektorí majú po ním dokonca trampolínu a zakrátku dobu sú tam, kde boli aspoň približne. Ja ho mám ako rohožku a cítim sa ako na ľadovom chodníku.
Chýba mi zázemie necítim emócie ani stres
Mám 17 rokov. Moja rodina považuje vek zjavne za veľmi dôležitý. Nezahŕňa to len rodičov ale aj sestry. Je ťažké presadiť sa, pretože nikto nepovažuje moje názory za dôležité, väčšinou ma buď ignorujú alebo ma dotlačia aby som bola ticho a do ničoho sa nestarala. Stále by chceli aby som bola taká ako moja staršia sestra - Evka, ktorá teraz doštudovala vysokú školu. Neraz sa s ňou pochytím a to nejde o pubertálne prejavy- tým som si prešla keď som mala 13 14 rokov. Som veľmi výbušná a poviem presne to čo si myslím- po mamine. A aj dosť hádavá a presadzujem si svoje- po ocinovi. Evkaje o sedem rokov staršia a správa sa ku mne povýšenecky ako k malému decku. Dosť som jej už k tomu povedala svojeho. Je dosť divná buď je ku mne až nechutne milá a až sa mi vtiera (používa samé zdrobneninky, pritom som jej povedala že to neznášam)alebo je strašne protivná.Rada sa predvádza(nenápadne). Mamina sa jej vždy zastáva, vlastne idú vo všetkom spolu. Vedia si zo mňa uťahovať aj keď vidia že ma to trápi. Mamina strašne dáva na jej slová a už sa k nej stavia aj ocino ktorý bol vždy neutrálny. Nikdy ma nikto nepočúva keď sa niečo dohaduje a až neskôr prídu na to že som mala pravdu, ale sú príliš hrdí aby si to priznali. Jedine keby som ich k tomu dotlačila a to ja nechcem a ni mi o to nejde. Mám synovca a neter (4 a 2 roky), deti mojej najstaršej sestry- to nie je tá s ktorou si nerozumiem. S ďeťmi to viem ale od kedy sa narodili mám problém s tým že, Evka ich dosť rozmaznávala a bláznila sa s nimi(oni ju za to zbožňujú- čiastočne aj pre to že študuje v tom istom meste ako oni bývaju takže je s nimi často) a všetci básnia aká je úžasná, vie sa o ne postarať a vo všetkom mi dávajú najavo že lepšia ako ja. Vždy keď od nich Evka príde hovorí mi ako ju deti vybozkávali a ako za ňou plakali keď odchádzali a pritom vidí ako ma to ničí lebo mňa nikdy nebudú mať tak rady. Nechcem byť ako ona - v ničom!! Lebo v niečom sme si podobné- predsa len sme sestry. Často sa stane taká situácia že mamina povie napr. že nemôžem s kamarátkou sama letieť lietadlom k tretej sestre do zahraničia- že by som to ešte nezvládla (teraz som letela prvý krát keď sme ju šli navštíviť) a pritom Evka nebola o nič staršia keď letela sama. Veľmi nemám zmysel života a iba jednu kamarátku. V škole na strednej som skôr outsider a aj na ZŠ som istý čas bola. Nič ma nebaví a zároveň ma baví všetko. Bojím sa ísť na VŠ. Neviem ako by som to zvládala- stres na mňa vplýva dosť zle a ani neviem na akú školu by som šla. Chýba mi zázemie. Posledný polrok som zistila že som skoro úplne stratila emócie. Neviem sa z ničoho tak veľmi tešiť ako predtým. Keď mi zomrel strýko za ktorým sme dosť často chodili nič to so mnou nerobilo- ani slzička a predtým som bola strašne emocionálne labylná Všetko ma rozhodilo teraz nič. V škole. Nič som sa pred písomkou neučila a ani stres ma nevyburcuje učiť sa intenzívnejšie cez prestávku. Už nič tak neviem prežiť.
Cítim sa izolovaná od sveta, nemám prácu, chcem zmeniť myslenie
Mam 33r., dlhsie sa liecim na depresie, navstevujem psychiatricku, teraz mam smutne obdobie, citim sa izolovana od sveta, nemam pracu, a hladala som si psychologicku, chcela som preklenut to obdobie, zmenit myslenie, nejak si pomoct aby som neupadala a neuzavierala sa smerom k aktivite, chuti do zivota, aby som svoj zivot mala viac vo svojich rukach. Myslela som si, zeby mi to mohlo pomoct, ale uz ten pocit nemam. Neviem cim to je, ci ja robim chybu alebo hladat dalej, no uz nemam chut sa zverovat nikomu. Zacala som chodit naraz k dvom psychologickam, ze sa rozhodnem, lebo kazda inak pracuje, jedna na mna chrlila vela ze som nestacila odpovedat, a take je to proste nic z toho nemam. Druha zase najrpv sa zdalo ze fajn, davala dobre otazky, ale zase nic. Cize stojim na jednom mieste a trapim sa, necakam vela, ale ze sa bude viac pytat, ze sa niekam dostaneme, ze nebudem robit chyby ktore som doteraz robila vo vztahoch. Lenze ja neviem niekedy co hovorit, a ona sa nepyta, nerozobera, proste si vypocuje nieco, nieco poznamena a to je vsetko. Cakam na dalsie sedenie az tri tyzdne a nema to zmysel, a dalej sa topim teraz v depresii. Kedy je cas nechat terapiu tak??robim ja chybu?kde a ako hladat ..?Chodila som v minulosti na terapie ale malo to zmysel. Som sklamana teraz. Urcite ak by mala terapia zmysel necitim sa dnes tak ako sa citim. Co s tym?
Cítim strašnú úzkosť a neviem ako to mám zvládnuť
Citim strasnu uzkost a neviem ako to mam zvladnut uz 3 tyzden nemozem zaspat a jest neviem co mam robit zacalo sa to postupne boelsti hlavy a uzkost neviem asi z toho moj brat bol na psychiatrii mal tiez take iste priznaky ako ja starsne sa bojim.
Cítim sa v zahraničí osamelá, frustrovaná a pre svet nepotrebná
Som 32 rocna zena a s manzelom sme zobrati 3 roky. Nemame zavazne problemy ani spory. Problem je u mna v tom, ze sa s nim citim oslamela. Zijeme v zahranici, mometalne si hladam novu pracu. Nemam tu ziadne kamaratky, manzel je stale v praci aj cez vikendy. Ja pre nas poupratujem, uvarim, vyperiem, nakupim...citim sa velmi frustrovana. V poslednej dobe sa snazime o dieta a 6 mesiacov sa nedari, ale viacej s nim na mna tlaci manzel ako ja. Celkovo to zhrniem, citim sa vlastne nepotrebna na tomto svete a mam pocit akoby vsetci aj rodina nejavili o mna zaujem, ked ja im nezatelefonujem sami sa mi neozvu...Prosim poradte mi ako by som tento stav mohla aspon trochu zmentit. Lebo uz ma toto vsetko niekedy znervoznuje a neviem si sama rady aj keby som velmi chcela.
Citové vydieranie zo strany rodiča
Dobrý deň, obraciam sa na Vás s prosbou a poskytnutie informácií k citovému vydieraniu zo strany rodiča. Hlavne ma zaujíma ako reagovať, keď mi otec mne aj mojej sestre neustále zasiela sms správy prevažne v nočných a ranných hodinách. Texty sms správ nie sú reakcie na moje správy, pretože mu obaja už neodpisujeme, ale radšej preferujeme osobný kontakt, pretože vtedy sa správa k nám úplne inak, ako keby sa nič nestalo a nechceme ho zbytočne dráždiť. Rodičia a rozviedli už v 1986 a počas môjho štúdia na vysokej škole otec začal hlavne, keď vedel, že mám ťažké skúškové obdobie vypisovať správy v duchu, že mu naša mama ublížila, urážal našu rodinu a to celé si premietal do svätého písma a často aj opisoval texty z biblie. Tieto sms správy sa stupňovali hlavne od momentu, keď sme sa pohádali a vykričal som mu celú pravdu o jeho reálnom živote, že nieje svätý, že míňa peniaze, kde by nemal, hlavne na krátke vzťahy s cudzími ženami, ak sa to dá tak nazvať a popritom nám vlastným deťom len sľubuje veci aj niekoľko mesiacov a nakoniec povie, že to nieje pravda, alebo že tak to nemyslel, zakaždým to vyznie, ako keby my sme sa domáhali peňazí, popritom nám úplne na tom nezáleží, len aby sa k nám správal normálne a porozprával sa s nami ako s dospelými ľuďmi, načo som to citovo nezvládol a rozplakal sa, z toho sa začal tešiť a smiať, čo ma vyviedlo z miery a povedal som mu z duše, čo si o ňom myslím, vtedy sa urazil a dokonca chcel na nás aj so sestrou v aute vytiahnuť pištol, ktorú údajne vlastnil a že ma zavezie do psychiatrickej liečebne. Otec je totiž všeobecný doktor a neustále sa obracia aj k svojej profesii v sms správach. Po tomto incidente pred šiestimi rokmi neustále dostávame sms správy i keď sa s ním stretávame osobne, že ho neprídeme pozrieť i keď od tej doby u nás nebol ani raz, nebol ani na mojich promóciách, ani na mojej svadbe, nevidel svojich svokrovcov, samozrejme vždy napísal sms správu, že príde, ale v deň, keď mal prísť nezdvíhal telefón a zatajil sa aj na 3 dni a potom začne vypisovať sms správy, že mu niečo do toho prišlo, ale už viem, že sú to klamstvá, čo som si už viackrát overil. Mňa by len zaujímalo, ako mám reagovať na správy od neho, mám ich ignorovať, alebo odpísať na ne a v akom znení.
