Cítim sa stále zle neviem ,čo mám robiť už som bol na vyšetrení u psychologa ale aj keď som sa otvoril ,naše sedenia boli frekvenčne dosť od seba (1x za 2-3 týždne a ja sa potrebujem poriadne porozprávať o mojom živote, lebo sa mi celý zosypal a ja neviem ani ,čo bolo príčinou.Ja len viem že sa to začalo niekedy v12-13 rokoch a teraz mám 26. Najprv som prichádzal o rodinu, otec pil ,niekoľko rokov vyháňal z domu moju mamu a sestru ...nakoniec sa ho bála aj jeho vlastná matka volala naň políciu. Ja som našťastie vtedy chodil na internát,....ale keď som prichádzal domov, bolo desivé ticho. Mama a sestra niekde na byte a otec sedel opitý v aute, alebo som ho raz našiel štvornožky
,ako sa nevedel postaviť.....niekedy sa vyhrážal ,že ak ja pôjdem preč tak sa obesí .....nemohol som vtedy robiť nič...ani sa slobodne rozhodnúť lebo viem, že by to urobil...on totiž by prišiel o všetko. Nakoniec sa navážal aj do mna a povedal mi, že ak tam chcem bývať, musím platiť.(17 ročnému ,ktorý ani nevie čo s ním bude a je na strednej). Mama vysriedala asi 6 nájomných bytov, ja s nimi asi 3. Keď som mal pred maturami, otec spadol zo schodov a bol týžden v kóme ....ale narozdiel od jeho brata mal štastie, že sa po týždni prebral.
On sa však prebral, nie preto aby niečo napravil, ale ako sme prišli na to, zobudil sa aby mohol viac piť. Veľa vecí som tu nespomenul. Veľa hádok atď. Nakoniec nás vyhnal všetkých a my sme šli bývať do nájmu. Išiel som na vysokú ,ale keďže som nemal peniaze na štúdium ,zarábal som si brigádami a tak som nestíhal v škole a odyšiel som . Neskôr po roku som si našiel prácu a po 2 rokoch som šiel na vysokú.Ešte tesne pred ňou som absolvoval operáciu štítnej žľazy .....musela ísť celá preč. Objavili sa mi depresie ,ale myslím ,že boli spôsobené úzkosťami. Medzi tým ako som ešte pracoval otec spadol 2 krát no keď dostal zápal pľúc ,nemohli mu dať potrebné lieky ,lebo pečeň bola v hroznom stave,
mi zavolali do práce ,že zomrel ...nevedel som si ani predsataviť pohreb. Počas školy ,keď som mal stres sa mi vrátili depresie tak ,že som už písal rozlúčkové listy. Vždy som chcel byť architekt a teraz sa mi to znovu nepodarilo .....som v koncoch.....keď nemáte podporu ,ja som ju teda necítil, ..len kontrola ,že kedy zlyhám aby si všeci potvrdili ,že som hlúpy a VŠ. Všetko sa mi zosipalo....nemohol som si ani budovať vzťah, lebo som sa bál ,že mi vyženie niekoho ,ako sa to stalo sestre. A keby vedel, že som teplý tak opitý by to všade roztrúbil a všetci by mi dávali vinu za jeho zlyhanie, ktoré si mohol priznať a začať sa liečiť. Nemám nikoho som sám, nemám nič a ani nijaké peniaze na nový život a ani si nemôžem pomôcť, tým že si kúpim liek, ktorý potrebujem na náhradu hormónov, nejaký olej z rias a ani terapiu 2x za týždeň, kde by som sa mohol konečne vyrozprávať a zistiť, prečo sa do niečoho nemôžem pustiť. Mám 26 a niesom nikde..čo mám robiť? ..som len doma...a na šport, ktorý by som potreboval spolu s terapiou nemám a som vyčerpaný zo školy a z toho ako sa mi nedarí žiť. Iní majú všetko v poriadku, ide im život a teda aj škola a teda aj v partnerskom živote ...bavia sa už o sexe ako o dobrých ranajkách a to majú len 19-20, ale aj skôr 16-18. Všetko záleží od domáceho prosredia, lebo je to ako vankúš, na ktorý spadnete a podľa toho aký je hrubý, tak to aj pocítite pri dopade na beton, a z akejkoľvek výšky ...niektorí majú po ním dokonca trampolínu a zakrátku dobu sú tam, kde boli aspoň približne. Ja ho mám ako rohožku a cítim sa ako na ľadovom chodníku.
