Najlepším liekom na schizofréniu je vraj láska

Ondrej je šikovný, usmievavý a atraktívny mladý muž, ktorého život je už tri roky poznačený schizofréniou. Práve dokončil strednú školu a celý život má pred sebou. Má veľmi rád ľudí a nebyť nepríjemného vedľajšieho účinku, ktorý mu sťažuje sociálny kontakt, trávil by v spoločnosti oveľa viac času.
Zamilovaný pár
Zdroj foto: Shutterstock.com

21-ročný Ondrej zo Senice tvrdí, že okrem dôsledného dodržiavania liečby, je najlepším liekom na schizofréniu láska, a my vám prinášame rozhovor s ním:

Z: Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že sa s vami niečo deje? Kedy sa schizofrénia prejavila?

O: Odmalička som bol vychovávaný v duchu kresťanskej viery. Ale skutočný význam viery som pochopil až dva roky pred tým, než mi prepukla choroba. Všetko to začalo vo chvíli, keď som o viere zapochyboval, a začal som si klásť otázku, či nie je môj život zbytočný. Objavili sa u mňa depresie, ktoré sa spolu s ďalšími nepríjemnými pocitmi vnútri nahromadili a skončilo to hospitalizáciou v Trnave a neskôr vo Veľkom Záluží.

5 otázok o schizofrénii, ktoré vás budú zaujímať

Z: A bolo to vidieť aj navonok, všimli si ľudia z vášho okolia na vás niečo zvláštne?

O: Nie, vôbec.

Z: Čo bolo hlavným dôvodom hospitalizácie?

O: Všetko sa jednoducho hromadilo a hromadilo... Na príznaky, ktoré sa u mňa objavili, veľmi nie som hrdý, preto o nich nechcem hovoriť.

Z: To je v poriadku... A pomoc ste vyhľadal sám?

O: Veľmi mi v tomto pomohol otec. On prišiel s tým, že by sme mali radšej navštíviť psychiatra...

Z: A ako ste na to reagovali?

O: Vedel som, že mi môže pomôcť jedine psychiater, a chcel som sa z toho dostať, tak som s otcovým návrhom súhlasil. Mal som šťastie na šikovného lekára, ktorý mi diagnózu určil správne hneď na začiatku. Začal som sa liečiť, a moje stavy sa na chvíľu skonsolidovali. Kvôli nevhodne nastavenej liečbe sa to však opäť začalo zhoršovať, a po pol roku, odkedy som navštívil psychiatra, som musel byť hospitalizovaný s diagnózou paranoidná schizofrénia.

Z: Zlepšil sa váš zdravotný stav počas hospitalizácie?

O: Rozhodne zlepšil. Prešiel som si elektrošokovou liečbou, a po piatich týždňoch som bol preložený na doliečovacie zariadenie, kde pokračovali v nastavenej liečbe z nemocnice. Príznaky sa konečne prestali objavovať. A je to aj vďaka tomu, že som bol, a doteraz aj som, v dodržovaní liečby veľmi dôsledný.

Viete ako vyzerá psychiatrická hospitalizácia?

Z: Po preliečení ste sa už nevracali naspäť do nemocnice?

O: Pred pol rokom som bol na mesiac v nemocnici na preliečení a nastavení novej liečby. Prejavuje sa totiž u mňa jeden nepríjemný vedľajší účinok, ktorý sa volá okulogyrická kríza. Neexistuje však na to liek, takže s tým musím bojovať sám.

Z: Kto alebo čo vám najviac pomáha v boji s ochorením a nepríjemnými vedľajšími účinkami?

O: V prvom rade sú to moji rodičia. Nedovolia mi, aby som stále sedel a pozeral do počítača, ale snažia sa, aby som striedal činnosti a vymieňal zlé myšlienky za tie dobré. Dnes ma napríklad veľmi potešilo, že som po tej dlhej zime mohol strihať vonku stromčeky. Rodičia ma často zapájajú hlavne do práce, pretože nechcú, aby som lenivel. Ďalej mi pomáha ešte moja najlepšia kamarátka, ktorá je zároveň mojou spriaznenou dušou. Spoznali sme sa prostredníctvom internetu. Hneď na začiatku som jej o svojom ochorení povedal, pretože som cítil, že jej môžem veriť.. Vďaka nej viem, že nie som na to sám. Ona sama o mne hovorí, že ma neberie ako chorého človeka.. Sme tu jednoducho jeden pre druhého, a navzájom si takto pomáhame.

Ondrejova tvorba
Zdroj foto: Ondrej J. "Sakura"
**Z: Ak by ste mali porovnať váš život predtým a teraz, aké sú najväčšie rozdiely?**

O: Aj keď som teraz chorý, nepociťujem to, takže v tomto žiadny veľký rozdiel nevidím...Jediným obmedzením je pre mňa len okulogyrická kríza (pozn. mimovoľné vytáčanie očí), kvôli ktorej sa bojím ísť medzi ľudí. Nechcem, aby sa niekde v spoločnosti táto kríza prejavila, pretože by si ľudia pomysleli, že som divný... O mojom ochorení vie len moja najbližšia rodina a najlepšia kamarátka, a chcem, aby to tak aj ostalo.

Z: Čo sa týka pracovného života, ako vidíte svoju budúcnosť?

O: Kvôli chorobe som už musel dve práce, bohužiaľ, nechať. V súčasnosti rozmýšľam nad chránenou dielňou. Manuálna práca ma baví. Počas pobytu v nemocnici som v tamojšej dielni napríklad rád pracoval s drevom. Som totiž chalan z dediny a vyrastal som na tom. Moja budúca práca by ideálne mala byť taká, v ktorej by som bol šťastný... Nechcel by som chodiť do práce s odporom... Pokojne budem mať radšej menej peňazí, pretože o ne mi nikdy nešlo. Stačilo by, ak by som vedel zabezpečiť základné potreby...

Z: Čo vám schizofrénia dala a čo vzala?

O: Vďaka nej som si hlavne uvedomil, že nie som sám...Predtým som často pociťoval, že nikam nezapadám. Všetci z môjho okolia mi vraveli, že som iný než ostatní, tak som sa po určitej dobe aj začal tak cítiť... Schizofrénia mi naozaj ukázala, že som iný ako ostatní, ale vďaka svojej inakosti som chorobu zvládol. A zároveň mi ukázala, že mám pri sebe ľudí, ktorým môžem veriť, a ktorí ma držia nad vodou. A čo mi vzala? Asi všetko... Môj život sa zmenil od základov. Musel som sa napríklad vzdať veľa vecí, ktoré som robil rád.

Z: Čo by ste si v živote najviac priali?

O: Najviac by som si prial, aby pacienti až tak netrpeli. Schizofrénia je totiž strašným utrpením, je to ten najťažší kríž, ktorý si musíme bohužiaľ niesť so sebou do konca života... Ale najdôležitejšie je naučiť sa s týmto krížom žiť a dôsledne dodržovať liečbu. Ak prestanete brať lieky, choroba sa vám môže vrátiť ešte horšia, než bola predtým. Ale najlepším liekom na schizofréniu je, podľa mňa, láska. Láska k niekomu a láska od niekoho. Je naozaj super, keď máte niekoho, o koho sa môžete oprieť, a viete, že je tu s vami..

Z: Dá sa teda povedať, že vy ste sa so schizofréniou naučili žiť?

O: Nič iné človeku nezostáva....


Čítajte o schizofrénii viac.