Ty vieš, aké to je...

Nebolo mi dobre. Vedela som, že ak ma niekto neobjaví s hlavou v záchode, že to asi nezvládnem. Neprežijem sa mi zdalo prisilné slovo, ale asi som nakoniec nebola ani od neho až tak ďaleko...

Zvracala som denne niekoľkokrát. Boleli ma uzliny za ušami, hrdlo som mala celkom rozdrásané od vývratkov a žalúdočnej kyseliny, bolel ma žalúdok a srdce mi bilo ako splašený kôň. Oči bez prestania opuchnuté, nepomáhala ani studená voda v kúpeľni. Líca bledé, pery popukané... A predsa som to robila znova a znova. Nevedela som tomu odolať a nedokázala som si povedať - STOP! Ani sa to nedalo. Vždy mi to vydržalo iba od zaspávania po vstávanie. Ráno stačili malé raňajky, aby boli všetky moje predsavzatia v keli. A od zajtra, od pondelka, od budúceho týždňa... sľuby som si dávala tak často ako prsty do krku...

Mala som pocit, že ma nikto nevidí, nechápe, nikto nepočúva, čo chcem, čo vravím a čo potrebujem. Nevedela som si predstaviť svoj deň bez myšlienok na jedlo. Už som si to ani nepamätala a neverila som, že to ešte dokážem - žiť úplne normálne... Že sa to s mojou hlavou vôbec dá. Hlava mi nepatrila, patrila jedlu, váhe, postave a znova jedlu. Hlava mi vysielala signály typu: "No, pozri sa, ako sa nevieš kontrolovať! Si úplne nemožná! Keď už si zjedla jeden koláčik, zješ ich všetky a potom pôjdeš...veď ty vieš..." Keď som zvracala, hlava mi vravela: "Si nechutná! Keby si sa videla... mala by si sa hanbiť..." Keď som sa vrátila prázdna z toalety, prišlo aj prázdno na duši. Ale hnusoba hlava hlásila stále: "Zase! Zase si to urobila a to si sľúbila, že vydržíš! Nedokážeš to! Nikdy sa toho nezbavíš, si nula!"

Milé dievčatá, milé ženy, babuľky, baby...nech vás nazvem akokoľvek, vy viete, ktorej to oslovenie patrí. Chcem vám povedať iba jedno. Hanba? Dnes už nie! Nehanbím sa dnes vôbec za nič a to som toho povystrájala naozaj dosť. Myslela som, že si tie svoje tajomstvá ponesiem do hrobu, ale nie - sú vonku a mne je lepšie. Nehanbím sa za seba a za to, čo som vtedy robila. Bolo to všetko mojou súčasťou a ja som s tým obdobím úplne vyrovnaná. Nechutná? Nikdy! Všetky ste krásne, všetky ste jedinečné a výnimočné. Zaslúžite si pozornosť, lásku, pochopenie... Nedokážeš? Také nepoznám! Som dôkazom...

Každej jednej z vás držím veľmi silno palce. Keď sa stretneme spolu na druhom brehu, keď sa vám podarí nájsť cestu späť, keď si znova budete vedieť brať všetko, čo vám život ponúka, keď sa pustíte po tej cestičke - a ona tam je, len je zaprášená, zasypaná lístím času a prachom bolesti - budem najšťastnejším človekom...