Vešiak – symbol krásy?!
V supermarkete striehnu ako supy. Bažia po mladom mäsku, objavujú nové modelky. Asi každému dievčatku s detsky vychudnutou postavou, ktorá je vtedy pre ňu prirodzená, zalichotí, keď jej modelingový skaut nahovorí, že my mohla robiť modelku. Pozve ju na casting. Vtedy ešte normálne pojedá z babkiných koláčov, nad jedlom sa nezamýšľa, dostala ponuku a cíti sa byť krásna. Doma vyrozpráva mamke, čo sa jej v ten deň prihodilo. Mamka nedôverčivo pozrie na dcéru, ktorá sa rozhnevá, že rodič jej nechce dopriať krásne šťastie.
Krása, krásne, krásny, krásna...šťastie. Bohatstvo ducha môže pod vplyvom predchádzajúcich slov poriadne utrpieť. Najmä, ak sa hlava zmení na živnú pôdu anorexie a bulímie. Nakoniec v hlave zostanú len rastúce škvrny, také deštruujúce. Nedá sa uprieť, že sú značkové, veď niekedy sa za značku anorexia&bulímia platí draho. Cenou života, prinajmenšom cenou zdravia.
Načo sú vôbec módnemu priemyslu modelky? Keď vraj miniatúrne oblečenie lepšie vyznie, prečo si nevyrobia špeciálne vešiaky, ktoré by na šnúrkach poťahovali po móle? Nik ich nemôže trestne stíhať za to, že tieto vešiaky urobili zo živých bytostí? Bytostí s dušou, z mäsa a kostí, z ktorých nakoniec zostanú len kosti.... Neuráža tento fakt samotné dievčatá? Neuráža ich, že ich niekto zbavil životnosti, reálnosti, že sú len predmety, ktoré ešte sťažka vedia chodiť? (Prečo tak slepo veria v pekné slová „módnym Pygmalionov “, ktorí sa asi nazdávajú, že keď Pygmalion dokázal sochu zo slonovej kosti oživiť, oni ju dokážu znova pretvoriť na kosť). Kvôli jednej prehliadke zruinovať viac ako len jedno dievča? Nie je dĺžka prehliadky predsa len kratšia ako dĺžka života? Veď do predaja sa aj tak dostanú reálne veľkosti pre reálne ženy. Práve z nich srší krása, šťastie, život, svetlo. To sú tie ženy, také aktívne a obdivuhodné. Konflikt hodnôt, konflikt zdravého a nezdravého rozumu... Na ten nezdravý rozum „módnych odborníkov“ doplatia práve tie, ktoré na móle vydržia maximálne do 25ky. A čo potom s vešiakom, ktorý zostúpi z móla nižšie, medzi normálnych ľudí? Ako sa cíti chodiaci a žmurkajúci vešiak v každodennom, bežnom živote? Tlsto!
Viem, ako anorexia a bulímia bolia. Poznám pocit, keď si človek seba neváži a ohodnocuje sa len na hodnotu odložených vešiakov, ktoré zadarmo rozdávajú v TESCU. A ľudia si ich domov berú, využívajú ich a niekedy v hneve či nechtiac zlámu. A vešiak buď povolí alebo povolí neskôr. Nastane takzvaná únava materiálu. Nie každý sa dokáže zlepiť na pôvodný účel, nie každý dostane možnosť žiť pre vyššie ciele. Vešiaky zlámané či poznačené ryhou pod lepiacou páskou pomoci.
