toto je dnes podľa mňa veľká téma, ako priviesť deti k športu, lebo keď to v okolí vidím, akú sú znudené a miesto prechádzky či hrania sa vonku uprednostňujú hranie na tabletoch...to je fakt zlé
„Dobrý tréner by mal byť aj psychológom,“ prezrádza osobný tréner
Denis Engliš pôsobí ako kondičný tréner v Iron Gym Bratislava, je absolventom FTVŠ UK, venuje sa funkčnému tréningu, redukcii hmotnosti a silovému tréningu. Je bývalým vrcholovým atlétom a súčasným reprezentantom Slovenska v lakrose. V rozhovore sme sa rozprávali aj o tom, ako si správne vybrať osobného trénera, prečo začať cvičiť a o tom, ako viesť deti k športu.
Zdroj: súkr.archív
Aké najčastejšie chyby robia ľudia, ktorí cvičia vo fitness centre sami?
Najčastejším problémom je zlá technika prevedenia cvikov. Hlavne čo sa týka mužov - tí si pozrú cviky na internete alebo si kúpia kulturistický časopis, kde sú ľudia, ktorí cvičia celý život, a sú pod dohľadom trénerov a fyzioterapeutov.
Problém je, že človek nevie sám seba odkontrolovať. Poviem úprimne, aj my tréneri veľakrát chodíme cvičiť spolu, pretože ja sa nevidím, či robím cvik technicky správne. Týmto spôsobom si navzájom pomáhame a podporujeme sa.
Za druhú najväčšiu chybu by som označil nesystematickosť tréningov. A tretia dôležitá vec : musím si stanoviť reálny cieľ, čo chcem dosiahnuť cvičením, prečo idem cvičiť, ktoré partie chcem spevniť, ktoré mám napr. preťažené z práce a mal by som ich naopak uvoľňovať. Ľudia často nevedia odhadnúť svoje schopnosti.
Aká je funkcia osobného trénera, na čo ho bežný človek potrebuje?
Tréner musí vedieť hlavne usmerniť klienta. Je to jeho učiteľ, ktorý ho vedie k správnym pohybovým návykom a technike.
Podľa čoho by si mal bežný človek vybrať trénera, keď napr. žiadneho osobného trénera nepozná, ani nedostal na trénera odporúčanie?
V prvom rade by som odporučil, aby človek nešiel do fitka len tak na slepo, a nevybral si prvého trénera, ktorý pôjde okolo. Väčšina fitiek má svojich interných trénerov. V kvalitnom fitness centre vám budú vedieť odporučiť trénera, ktorý sa zameriava na to, čo hľadáte.
Dnes môže byť trénerom, alebo sa ním nazývať, už takmer hocikto. Môže to byť človek, ktorý má vysokoškolské vzdelanie, ale môže to byť aj človek s víkendovým kurzom, alebo niekto, kto napr. schudol a teraz sa rozhodol, že bude aj ostatným radiť, ako na to. Ako spoznám, že som si vybrala dobrého trénera?
Dobrý tréner by mal byť odborníkom, dobrým učiteľom, mal by mať ľudský prístup a mal by byť aj psychológom.
Stačí podľa teba vyštudovať vysokú školu na to, aby bol tréner dobrým trénerom?
Je to veľmi individuálne. Ja osobne poznám trénerov, ktorí nemajú vyštudovanú vysokú školu, a sú väčší profesionáli, odborníci, sú skúsenejší a pracovitejší ako tréneri s vysokou školou.
Byť trénerom je celoživotné učenie a závisí od každého, ako bude na sebe pracovať. Dobrý tréner nemôže zaspať dobu.
Platiť si osobného trénera nie je úplne najlacnejšia záležitosť, nie každý človek na to má. Možno teda niekto uvažuje nad tým, že si zaplatí trénera napr. na mesiac, naučí sa čo má cvičiť, ako má cvičiť, aby dosiahol svoje ciele, a potom bude cvičiť sám. Je to dobrý nápad?
Určite je to dobrý prvý krok, keď sa chcete naučiť správne cvičiť, ale nemôžete počítať s tým, že za mesiac alebo dva sa naučíte všetko.
Keď je niekto presvedčený o tom, že potrebuje trénera, a chce naozaj začať cvičiť, tak si myslím, že za jeden alebo dva mesiace, nedosiahne tie výsledky, ktoré chce. Prvé tréningy, prvé kontakty s trénerom sú o oboznamovaní, učení správnej techniky základných pohybov, ukazovaní a postupnom sťažovaní náročnosti cvikov.
Najmä ženy vyhľadávajú často rady skupinové cvičenia, pretože veľakrát tam chodí napr.aj kamarátka a je im to možno aj príjemnejšie cvičiť v ženskom kolektíve, ako vo fitness centre, kde sú prevažne muži. Aký je tvoj názor na tento druh cvičení?
Najväčším problémom skupinových cvičení a trénerov, ktorí ich vedú, je nedostatočný dohľad nad správnym prevedením techniky cvikov. Ľudia síce odchádzajú zničení, s dobrým pocitom, dobre odmakaného tréningu, ale častokrát sa u nich prehlbuje zlá technika pri cvičení.
Čo je znak toho, že si človek dobre zacvičil? To, že odchádzam spotený ako myš, neviem sa poriadne hýbať alebo som zrazu šťastný, lebo sa mi vyplavujú endorfíny?
Prvých pár tréningov je hlavne o komunikácii medzi klientom a trénerom. Tréner musí vysvetľovať a veľa sa pýtať, aby klienta spoznal čo najlepšie. Ale ani klient sa nemusí báť veľa sa pýtať.
Po tréningu by sa mal človek cítiť mierne unavený, precítiť tie svaly, ktoré sa pri tréningu zapájajú. Spokojný a usmiaty človek, ktorý odchádza s pocitom, že sa teší na ďalší tréning, je ten najlepší dôkaz dobrého cvičenia.
Je dôležité mať vytvorenú rutinu v cvičení? Napr. chodím cvičiť vždy v utorok a vo štvrtok o 17:00. Je to dôležité, aby človek pri cvičení vytrval?
Pravidelnosť cvičenia je veľmi dôležitá, ak chce človek napredovať. Nedá sa vidieť výsledky, keď si človek pôjde zacvičiť raz za dva týždne, potom dvakrát za mesiac. Treba mať v cvičení systém a vytvoriť si návyk.
Okrem často používanej frázy: “Ja mám ťažké kosti“, zvyknú ľudia hovoriť aj to, že majú „jednoducho takú genetiku“. Tá môže podľa nich za to, že nikdy neschudnú, nebudú štíhli alebo svalnatí, veď ani ich mama či otec neboli. Hrá genetika významnú úlohu pri cvičení a pri tom, ako bude človek schopný vyformovať svoju postavu?
Bohužiaľ, hrá. Nie z každého môže byť model alebo fitness modelka. Treba si uvedomiť, že cvičenie nie je iba o vzhľade, ale v prvom rade je prospešné pre naše zdravie - to by malo byť pravidlom číslo jeden pre všetkých, ktorí sa rozhodnú zmeniť životný štýl.
Dôležité je začať sa o seba starať aj „zvnútra“, nielen zvonka. Je stále lepšie žiť zdravo a športovať, ako začať nad sebou plakať a otvoriť si zmrzlinu.
Aký je rozdiel medzi človekom, ktorý príde za tebou ako trénerom s tým, že už predtým, povedzme v mladosti, cvičil, alebo sa venoval aktívne nejakému športu, a medzi človekom, ktorý nikdy predtým necvičil, ani nešportoval?
S klientom, ktorý už robil výkonnostný alebo vrcholový šport, je to určite jednoduchšie. Dokáže urobiť drep, keď mu poviem napr. zatiahni ramená, podsaď panvu, vie, o čo sa jedná, a taký človek naozaj dokáže rýchlejšie obnoviť svoju svalovú pamäť.
Potom sú tu ľudia, ktorí raz za čas chodili cvičiť, ale cvičili bez dohľadu trénera, a s nimi býva väčšinou najväčší problém. Veľakrát vyhľadajú trénera až keď ich začne bolieť rameno, koleno alebo chrbát. Síce cvičili, ale tréning bol nesystematický, s veľmi zlou technikou, nedodržiavali správne držanie tela, preťažovali jednu stranu tela atď.
Keď príde ku mne človek, so zlým pohybovým návykom, je to častokrát ťažšie odstrániť, ako naučiť cvičiť človeka, ktorý nikdy predtým necvičil.
Keď sa rozprávame o pohybových návykoch, skúsme sa vrátiť do detstva a čias telesnej výchovy. Dnes je to, bohužiaľ, častokrát tak, že deti na telesnej výchove sedia s mobilom na lavičke a vo vačku majú ospravedlnenku od rodičov. A vo voľnom čase tomu pohybu tiež veľa nedávajú. Ako vplývajú pohybové návyky, vytvorené v detstve, na to, v akej kondícii budem v dospelosti?
Je dôležité, aby sa deti v mladom veku nevyhýbali športu, pretože počas dospievania sa buduje bunková (svalová) pamäť, z ktorej potom môžeme čerpať v dospelosti. Naše telo si veľmi dobre pamätá každý jeden pohyb, ktorý sme v živote urobili.
Čo sa týka telesnej výchovy, treba si brať príklad od vyspelejších štátov, to už je jedno, či sa pozrieme do Škandinávie alebo stačí aj do Čiech, nehovorím o Severnej Amerike, kde je úroveň športu už od ranného detstva na vyspelej úrovni.
Problém u nás je ten, že hodiny telesnej nie sú pre deti zaujímavé, telocvikári nie sú preškolení a nemajú zvládnutú techniku ako pracovať s deťmi. Deti často nevedú k všeobecnej pohybovej príprave a bohužiaľ, ani zo strany rodičov neprichádza potrebná motivácia. Momentálne sa telocvikári už obmieňajú, prichádzajú do školstva mladší ľudia, ktorí to chcú zmeniť.
Denis, ty si človek, ktorý žije pohybom a športom. Keď budeš mať deti, odkedy budú športovať?
Odmalička. Ale zase, čo je pojem športovať? Pretože, dať dieťa v štyroch rokoch na hokej, lebo chcem mať zo syna hokejistu, je síce pekné, ale treba si uvedomiť, že to dieťa je vo vývine, a nemalo by sa v tak mladom veku upnúť iba na jeden šport.
Netreba nič uponáhľať, treba nechať dieťa, nech si vyberie samé, čo ho baví. V lete by mali deti hrať futbal, robiť gymnastiku, atletiku, v zime chodiť korčuľovať, lyžovať, deti sa musia hýbať. Od ranného detstva treba budovať vzťah dieťaťa k športu, a to nie formou nátlaku (musíš, lebo sme ti to už zaplatili), ale viesť ho k tomu prirodzenou cestou.
Ja osobne som odmalička prešiel niekoľkými športami a myslím, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.
Počas strednej školy si sa venoval vrcholovo atletike, robil si vrh guľou, bol si reprezentantom Slovenska vo všetkých juniorských kategóriách. Chcel by si zo svojho dieťaťa vychovať profesionálneho športovca?
Určite by som chcel, aby moje dieťa vyhralo niekoľko Grandslamov, Stanley cup a Ligu Majstrov, ale povedzme si úprimne, to chce asi každý rodič. Ja budem za úspech považovať najmä to, ak bude moje dieťa celý život športovať, bez ohľadu na to, či sa stane profesionálnym športovcom.
To, že som sa venoval vrcholovo atletike, vôbec neľutujem. Po prechode z juniorskej do mužskej katgórie som sa však atletiky vzdal, pretože systém a podmienky na Slovensku sú, žiaľ, nedostatočné.
Momentálne pôsobíš v slovenskom lakrosovom tíme, s ktorým ste sa minulý mesiac zúčastnili na Majstrovstvách sveta v Kanade. Na Slovensku tento šport nie je veľmi známy, môžeš nám o lakrose povedať viac?
Lakros je pôvodom stará indiánska hra, ktorá sa hrávala v Severnej Amerike. Hrá sa na tráve, na malé bránky, trošku väčšie ako hokejové, ihrisko je podobné futbalovému. Loptička lieta vzduchom a chytá sa do lakrosiek (niečo ako hokejky, len namiesto čepele majú sieťku). Hrá sa na góly.
Momentálne je lakros športom, ktorý sa vo svete najviac rozrastá, a v roku 2024 by sa mal stať aj olympíjskym športom.
Na Slovensku je tento šport už 17 rokov, no žiaľ nenašiel ešte takú obľúbenosť medzi mladými ľuďmi. Máme 6 slovenských klubov, ktoré pravidelne nastupujú v slovenských, aj zahraničných ligách. Na nedávnych Majstrovstvách sveta sme skončili na slušnom 13.mieste.
Čo by si na záver odporučil ľuďom, ktorí čítajú tento rozhovor, a premýšľajú že by začali s cvičením?
Ak premýšlate, že začnete cvičiť, neskončite len pri úvahách. Je úplne jedno akému športu, alebo cvičeniu, sa začnete venovať. Dôležitá je pravidelnosť, odhodlanie a radosť z pohybu.
redaktorka zdravie.sk, nutričná špecialistka
Autor nie je lekársky alebo zdravotnícky školený odborník
Vyštudovala STU, odbor Výživa a ochrana zdravia. Už niekoľko rokov pracuje ako nutričná špecialistka, má skúsenosti s desiatkami úspešných klientov, ktorým sa podarilo zmeniť svoj životný štýl.
Hani123
Fildo
mňa naši našťastie "nútili" , tak som si vytvoril návyk a teraz si bez biku neviem predstaviť ani pár dní
Ivka88
treba deti inšpirovať ;) čo vidia u rodičov, to potom napodobňujú
