Epileptik potrebuje prácu a porozumenie

Mýty, ktoré epilepsiu sprevádzajú, už dávnejšie zapríčinili, že pre ľudí, ktorí ňou trpia, je neľahké uplatniť sa vo väčšinovej spoločnosti zdravých. Najväčším nepriateľom je tu, ako obyčajne, neinformovanosť.

Spolu so stúpajúcou životnou úrovňou ľudí v posledných desaťročiach rapídne vzrástol aj výskyt tzv. civilizačných chorôb. Medzi tie najzávažnejšie patrí aj epilepsia. Mýty, ktoré epilepsiu sprevádzajú, už dávnejšie zapríčinili, že pre ľudí, ktorí ňou trpia, je neľahké uplatniť sa vo väčšinovej spoločnosti zdravých. Najväčším nepriateľom je tu, ako obyčajne, neinformovanosť.

Som epileptik. Chcete ma?

Niet pochýb o tom, že epileptici majú rovnaké životné potreby ako ostatní ľudia. Zložitejšia situácia ale nastáva, keď niektorú zo základných ľudských činností nemôžu vykonávať bez prekážok. Napríklad, keď sa nemôžu zapojiť do pracovného procesu ako zdraví jedinci rovnakého veku, pohlavia, a ani za rovnakých podmienok. Teda, niežeby nemohli... To sa len mnohí zamestnávatelia (ktorí v tejto situácii vlastne zastupujú spoločnosť) domnievajú, že nemôžu...

Ako by ste sa cítili vy, a čo by ste urobili, keby vás vytrvalé odmietanie zo strany spoločnosti dohnalo napr. až k existenčným problémom?!

Epileptici sa s touto prekážkou vyrovnávajú tak, že zvyknú svoje ochorenie „zatĺkať“. Je celkom bežným javom, že ani najbližší spolupracovníci nevedia, že ich kolega je chorý. Záchvat u človeka, s ktorým sú denne v kontakte, ich potom môže iba prekvapiť. Pritom, pracovisko takéhoto zamestnanca by malo byť pripravené na krízovú situáciu, ktorá môže nastať pri náhlom záchvate, prípadne kŕčoch.

Samozrejme, že šokujúca udalosť ovplyvní nielen výkon práce celého tímu, ale často znamená aj priame ohrozenie zdravia. Začarovaný kruh. Je jasné, že podobným prístupom k problému nikto nič nezíska. A najmenej práve zamestnávateľ.

Epilepsia nie je choroba bláznov

O epilepsii má verejnosť len málo informácií a toto ochorenie sa stáva akýmsi strašiakom. Dá sa povedať, že epilepsia patrí medzi najhoršie chápané spomedzi chorôb. Navonok zdravý človek, o pár minút (po prekonaní náhleho záchvatu) „nevyliečiteľne chorý invalid“. Ľudia s touto nálepkou majú obrovské problémy uplatniť sa na trhu práce. Zamestnávatelia nejavia o nich záujem; bránia sa tým, že sú pre nich nechcenou príťažou.

Ale je to naozaj tak?
Rozhodne nie!
Epileptik môže pracovať v rôznych pracovných oblastiach. Je pravda, že jeho pracovné prostredie by malo byť bez rušivých vonkajších podnetov. Vylúčené je hlučné prostredie, fyzicky náročná práca, práca vo výškach, obsluha strojných zariadení, ktoré si vyžadujú veľké sústredenie, riadenie nákladných vozidiel, prostriedkov verejnej hromadnej dopravy a železničnej prepravy (z dôvodu bezpečnosti práce sa zákaz týka aj osobných áut). Nie veľmi vhodná je aj nočná práca a práca na prudkom slnku. Epileptik sa takisto musí vyhýbať činnostiam, ktoré kladú na človeka veľké psychické nároky. No bez premýšľania odmietnuť niekoho, kto chce byť učiteľom, úradníkom, predavačom či riadiacim pracovníkom, len preto, že trpí epilepsiou, je nezmyselné, a hlavne, ide tu o diskrimináciu!

Epileptik môže dosahovať v práci kvalitatívnu úroveň zdravého zamestnanca, bez toho, aby sa o jeho chorobe zamestnávateľ dozvedel. Ak má dobre nastavenú liečbu, vedie plnohodnotný život. Aj keď s určitými obmedzeniami. Pri dobrej liečbe epilepsia nebráni spoločenskému uplatneniu. Neponúkajme však návod, ako úspešne zatajiť pred svojím terajším či budúcim zamestnávateľom chorobu a zamerajme sa skôr na zmenu v zmýšľaní ľudí.

Na okraji spoločnosti

Dlhodobé problémy s hľadaním práce a diskriminácia na každom kroku obvykle vykonajú svoje. Chorý sa dostáva do izolácie. Trvalé napätie medzi epileptikom a zdravými ľuďmi často končí prerušením mnohých, aj dlhoročných kontaktov. Epileptik zažíva priveľa zbytočných konfliktov, čo ovplyvňuje jeho psychické zdravie. Nepohoda potom spôsobí, že má povesť neznášanlivého človeka. Avšak nie chorý je ozajstným vinníkom tohto stavu! Epilepsia rozhodne nie je chorobou nejakých čudáckych, nervóznych ľudí, ako si to mnohí myslia!

Nájsť na Slovensku človeka, ktorý by nemal vo svojej rodine či najbližšom okolí niekoho, kto trpí závažnejším ochorením, je zrejme nemožné. My sami sa k takejto osobe správame ohľaduplne a s úctou. Keby sme sa zrazu dozvedeli, že tento človek je na inom mieste a v inom čase zatracovaný či dokonca znevažovaný, asi by nás to prekvapilo. Pokiaľ však nejde o niekoho z rodiny, pravdepodobne sa nikdy nedozvieme, že náš známy-chorý sa mnohokrát stretol s najrôznejšími formami diskriminácie. Takáto smutná je skutočnosť.

Ako to zmeniť?

V starších dobách a kultúrach boli epileptici, paradoxne práve kvôli svojej chorobe, považovaní za bohmi vyvolených, a prejavovala sa im veľká úcta. Dnes sa k nim nemusíme správať ako k bohom - stačí, keď sa k nim budeme správať ako k ľuďom. Epilepsia nesmie byť vnímaná ako niečo hrôzostrašné a v spoločnosti neprijateľné! Predovšetkým treba vytvoriť také podmienky, aby nikto nemusel nič tajiť, a pokojne sa mohol priznať so svojím ochorením. Bez strachu, že bude akýmkoľvek spôsobom odmietnutý.

Dostatok informácií, prípadne dobré príklady pracovných schopností epileptikov, by v tomto smere dokázali veľa zmeniť. Nie je to nezvládnuteľná úloha, no nevyhnutná je dobrá vôľa a porozumenie okolia. Nezabúdajme - znakom vyspelej spoločnosti je aj to, aké šance ponúka menšinám a chorým! Aj vy sa raz môžete ocitnúť na tej druhej strane!

Na záver: Zamestnávateľ by nemal diskriminovať epileptika kvôli jeho ochoreniu, hoci má právo poznať všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť výkon práce jeho zamestnanca. Pri vstupnej lekárskej prehliadke by mal ošetrujúci lekár posúdiť vhodnosť zaradenia na požadovanú pracovnú pozíciu, no toto ochorenie nesmie byť prekážkou pri hľadaní si vhodného zamestnania. Rozhodovanie je teda výlučne v kompetencii lekára, nie zamestnávateľa! A to je dobrá správa, ktorej obsah nezainteresovaným a zdravým zatiaľ veľa nehovorí, no pre človeka trpiaceho epilepsiou znamená svetlo na konci tunela.