V posledných rokoch sa venuje veľká pozornosť úlohe selénu. S poklesom príjmu v Európe dochádza k obavám, že pri jeho hraničných deficienciách by mohlo dochádzať k väčšiemu riziku vzniku chronických ochorení, napríklad rakoviny a ochorenia srdca. Je to však naozaj tak, a čo sa dá s tým robiť?
Vitamín P (permeabilný vitamín) označuje skupinu bioflavonoidov, rozpustných vo vode a odvodených od flavónových farbív. Najdôležitejšie sú citrín, hesperidín a rutín. Spolu s vitamínom C majú väčší účinok než každý z vitamínov samostatne.
Vitamín B8 (inozitol) je pre organizmus veľmi dôležitý. Je súčasťou komplexu vitamínov skupiny B, rozpustný vo vode. Jeho príjem potravou nemusí byť pre telo dostatočný. Ako samostatný vitamín bol uznaný až v r. 1940.
Draslík je protihráčom sodíka. Organizmus ho potrebuje vo veľkých množstvách pri elektrochemických dejoch. Zabepečuje správnu funkciu svalov, acidobázickú rovnováhu i správne množstvo vody v tele.
Vitamín B1 (tiamín) pomáha bunkám tela premieňať sacharidy na energiu a je nevyhnutný pre správnu funkciu srdca, svalov a nervového systému.Tiamín je obsiahnutý v obohatenom chlebe, obilovinách, celozrnných výrobkoch, chudom mäse, cestovinách, rybách, fazuliach a hrachu.
Vitamín E je potrebný pre ochranu buniek a ako antioxidant. Je zodpovedný za normálny rast a vývin svalov, funkciu krvného obehu, nervového a tráviaceho systému. Dôležitým zdrojom sú rastlinné oleje, orechy, celozrnné produkty a listová zelenina.
Mangán (Mn) je dôležitý pre využitie rôznych vitamínov, napr. vitamínu C. Taktiež je potrebný pre tvorbu bielkovín, cukrov, tukov a cholesterolu a pre metabolické procesy v kostiach a nervovom tkanive.
Minerálne vody sú v podstate veľmi zriedenými roztokmi rozličných solí, stopových prvkov a plynov. Od pitnej vody sa minerálna voda odlišuje svojim pôvodom, ktorý je charakteristický množstvom rozpustených minerálnych látok, stopových prvkov a voľného oxidu uhličitého, ako aj určitým fyziologickým účinkom a pôvodným stavom.
Experti na stravovanie donedávna hodnotili klasickú pizzu skôr skepticky a nepripisovali konzumácii pizze väčší význam pre zdravie človeka. Až zistenie talianskych expertov, postavilo túto tradičnú stravu obyvateľov Apeninského poloostrova, ktorá si postupne dobyla srdcia a žalúdky obyvateľov Európy i ďalších častí sveta, do mimoriadne priaznivého svetla.
